T. Howard Curtis, narodil sa a žije vo Williamsburgu, ( Virginia, USA.), ale momentálne pôsobí ako profesor na bicie nástroje na Umeleckej univerzite v Grazi.
Rozhovor vznikol po jeho koncerte v Hlave XXII 10.júna 2007.
Howard Curtis má za sebou zaujímavú a pozoruhodnú kariéru všestranného bubeníka, pohybujúceho sa vo viacerých žánroch. Vystupoval na rozličných jazzových festivaloch v USA, či v Európe, absolvoval niekoľko koncertných turné po Európe, vrátane Ruska, či Poľska. Vystupoval a nahrával s takýmu umelcmmai ako:John Abercrombie, Eartha Kitt, Rosemary Clooney, Lionel Hampton, David Liebman, Jimmy Dorsey Orchestra, Odean Pope, Bob Mintzer, Bill Evans, Jon Hendricks, ale vystupoval aj s The Temptations, The Platters, Billy Davisom, Bob Hopeom, a mnohými inými. Vyučoval na univerzitách vo Virginiii, v Baltimore, ale učil aj v Anglicku a Walese, či švajčiarskom Bazileji, písal do jazzových časopisov. Vydal tri jazzové knihy a pracuje na publikácii o Afro-američanoch, pôsobiacich vo vojenských orchestroch počas americkej občianskej vojny.


* Pán Curtis, momentálne už rok vyučujete hru na bicie nástroje v rakúskom Grazi.

HC: Kontrakt mám na päť rokov.

* Keď ste ako americký hudobník prišli na starý kontinent, kde teraz vyučujete aj mladých muzikantov z východnej Európy, aké rozdiely ste si všimli ako prvé?

HC: Je to obrovský rozdiel – vyučovať študentov tu v Európe a v Amerike. V každom hudobnom žánri existuje technická a hudobná stránka. A to, čo sa zdôrazňuje tam a tu (čiže v USA a v Európe) je presný opak. V Štátoch sa kladie väčší dôraz na muzikálnosť a cítenie, tu som zistil, že je veľmi dôležitá technická stránka hry. Aj viacerí moji kolegovia zo Štátov zistili, že tunajší hráči, i keď nie všetci, majú iné cítenie. A myslím si, že asi aj preto ma sem pozvali - aby som sem priniesol trochu viacej americkej tradície. Nechápte ma zle. Viacerí bubeníci, ktorých si veľmi cením, sú z Európy. A mnohí z nich majú dnes vyslovene americký spôsob hrania, pretože strávili veľa času v Amerike, v New Yorku a hrali tam, ale napriek tomu je tu veľký rozdiel.

* Takže podľa vás napriek tomu, že sú mnohí naši hudobníci (ktorí počúvajú amerických jazzmanov) technicky vyspelí, chýba im muzikálnejší prístup – vy teda pri vyučovaní hry na bicie kladiete väčší dôraz na hudobnú stránku hry.

HC: Mnohí moji kamaráti v Štátoch si myslia, že som blázon, keď sa snažím o čosi také, pretože podľa nich je otázne, či sa to dá naučiť, ale ja si myslím, že áno. Prvá vec, ktorú som tu urobil bolo to, že som si sadol s mojimi študentmi a pustil som im čosi zo starých nahrávok Jimmy Smitha, či Jack McDuffa, organový jazz, groove. Potom som odstúpil a iba som pozoroval, či počujú to isté, čo ja - a fakt. Zhodli sme sa na tom, že to má groove. A mojou úlohou je vysvetliť im, prečo to má groove a prečo treba to či ono zdôrazniť..

* Je problém v tom, že Európania počúvajú viac funky, nie iba swingujúci jazz...?

HC: Ja si myslím, že to je dobré, pretože môj background – ešte ako malý chlapec – nebol v jazze, ale vychádzal som z gospelovej hudby, viete, moja mama spievala v kostole... ale hrával som hudbu, ktorú počúvali aj moji súčasníci – James Brown, Temptations, prosto funky, soul, a každý, kto má s takou hudbou do činenia, si vytvára určitý základ – je to pritom tanečná hudba – ale je to dobrý základ. To môže každému iba pomôcť. Takže ja s tým nemám problém a stále takú hudbu počúvam. A formuje to aj moje hranie.

* Možno, že to je tá tradícia, ktorá nám chýba - my sme v detstve zväčša nespievali v kostoloch gospely, či soul. A teraz chceme všetko dohnať.... V čom je pre vás ako hudobníka najväčší rozdiel medzi účinkovaním v Európe a v Amerike?

HC: Asi najväčší rozdiel je v celkovej inteligencii ľudí, vy ste samozrejme kultúrne starší, je tu väčšia tradícia a história, Spojené štáty sú kultúrne veľmi mladé, my ani nevieme, čo je to história, takže vždy keď sem prídem, som prekvapený, keď za mnou chodia ľudia – napríklad nedávno v Mníchove či v Paríži – a tí nielen, že vedia, že s akou kapelou práve vystupujem, ale oni poznajú aj platne, ktoré som nahral a ja určite nemám takú diskografiu ako Jack de Johnette... vždy ma to prekvapí, keď zistím, že majú moje platne. Môžem zrátať na jednej ruke, koľkokrát sa mi také dačo stalo v USA. Bohužiaľ jazz je dnes na väčšine územia USA iba tolerovaný, samozrejme, že sa to netýka New Yorku, či Los Angeles, alebo veľkých miest, ale ak ide o stredný Západ, či iné oblasti, tak tam je jazz iba čosi, čo sa toleruje, niektorí síce o jazze sem-tam čosi vedia, ale tu je to iné - aj v malých mestách, napr. v Bad Alsee – také malé mestečko, ale neuveriteľné, ľudia nás počúvali celý večer, páčilo sa im to...

* Hrali ste aj v Rusku?

HC: Áno, v Moskve, Petrohrade, a aj na viacerých miestach neďaleko Moskvy. Veľmi príjemné.

* Počuli ste aj ruských hudobníkov?

HC: Áno – napríklad jedného skvelého saxofonistu, je tam veľká hviezda, má vlastný klub (pozn.: pravdepodobne Igor Butman, absolvent Berklee), hral som tam s mojim výborným priateľom Viktorom Dvoskinom. Čo sa týka poslucháčov, mal som z toho tie isté dojmy ako tu v Európe: nielen veľké nadšenie pre našu hudbu, ale aj hlbšie vnímanie kultúry ako takej. Viete, v Spojený štátoch sa dosť často prelínajú pojmy ako umenie a zábava – tu oveľa viac cítiť jasný rozdiel medzi tým, čo je umenie a čo zábava. Hudba tu má svoje miesto, je tu miesto nielen pre rap a pop, ale aj pre symfonickú hudbu, jazz. V Štátoch je bohužiaľ dôležité, ako sa čo predáva. Momentálne sa predáva pop a rap, takže tieto žánre sú vyslovene v popredí, všetko ostatné je v úzadí, ak nie doslova pod stolom.

* Vráťme sa k vašim začiatkom. Ako ste sa vlastne dostali k jazzu?

HC: Začal som asi ako sedem ročný, mal som záujem o hudbu a najmä bicie, takže som sa chcel prihlásiť na hudobnú školu... a keď som ukázal doma otcovi papier, ktorý bolo treba vyplniť na to, aby som sa tam prihlásil, napísal tam, že pôjdem na saxofón, pretože on miloval saxofón, takže som nemal na výber, Ale bolo to strašné, hotová pohroma! Nneznášal som ten nástroj, pamätám sa, že po šiestich týždňoch, boli sme tam asi pätnásti a riaditeľ orchestra nás postavil a ukázal na každého, aby čosi zahral a ja som bol posledný, na koho ukázal a bolo to, no bolo to strašné, bol som zosobnením zlyhania. A moja matka mala vtedy veľmi vážny výraz v tvári a šéf orchestra sa chytil za hlavu oboma rukami: „pani Curtisová, musíme si pohovoriť,“ povedal, „Toto nikam nevedie.“ Potom mi zobral saxofón a dal mi do rúk paličky. A keď som potom prišiel domov, otec bol zo mňa veľmi nešťastný. Všetci boli šťastní, iba môj otec nie. A tak som začal s bicími. Moji rodičia mi ale veľmi pomáhali, dali ma na konzervatórium, kde som sa venoval klasike, nie jazzu, mal som byť klasickým hráčom v symfonickom orchestri. Chcel som sa potom prihlásiť do nejakého orchestra, ale chodiť z mesta do mesta a hľadať si prácu stojí veľa peňazí a tie som nemal, teda tie nemám ani dnes, ale vtedy som nemal žiadne... a zrazu som potreboval prácu a tak som sa rozhodol, keďže som vždy hrával jazz a funk, že potrebujem peniaze, takže som sa vlastne stal obeťou kapitalizmu, ...keď som v Štátoch, stále sa snažím hrať klasiku – reku, keď už do mňa rodičia toľko investovali, tak sa im cítim byť zaviazaný a zahrám si nejakého Debussyho na vibrafón alebo Bacha. Napriek tomu žasnem, že teraz môžem robiť to, čo robím, pretože pôvodne som študoval klasiku... a pritom som sa k tomu miestu profesora v Grazi dostal úplnou náhodou. Raz, keď som tam hral, som sa dočítal, že hľadajú profesora na bicie. Viete, vždy keď som sa strašne o niečo snažil, tak to obyčajne nevyšlo, ale potom sa mi zrazu z ničoho nič vec podarí.

* Asi máte dobrého anjela strážneho...

HC: Asi áno, jazzového, čo nado mnou lieta.

* Chodievate v Grazi, či vo Viedni na klasické koncerty?

HC: Áno, samozrejme, to je ohromné. Počul som napríklad Viedenských filharmonikov, úžasné. Viete, veci, ktoré ľudí inšpirujú k tomu, aby hrali, či vnímali hudbu, sú v podstate tie isté, či ide o jazz, alebo klasiku, ľudí inšpiruje vždy to isté. Počul som Viedenskú filharmóniu ako hrala Brucknera, čosi čo som nikdy v živote v USA nepočul, toľko sily a presvedčivosti. Tam ste mohli vidieť, ako si huslisti doslova stáli za tou hudbou, to bolo čosi ako dívať sa na video s Coltraneom – hudba bola samozrejme iná, ale ten „drive“ a presvedčivosť a duch boli tie isté. A o to ide. O to nadšenie – nezáleží na tom, či je to jazz, alebo klasika....