Americký gitarový vizionár Bill Frisell (1951) sa na Slovensku žiaľ doteraz neobjavil. Dôvodom sú možno jeho štýlová nezaraditeľnosť a snáď i plachosť, vďaka ktorej sa nehrnie do komerčne viditeľných projektov. Odhliadnuc od množstva jeho rozmanitých nahrávok si pozornosť zaslúži už jeho dlhoročné účinkovanie po boku Paula Motiana či Johna Zorna.

Pri jednej z Frisellových návštev viedenského klubu Porgy & Bess sa podarilo skromného gitarového majstra na niekoľko minút odchytiť a sériu otázok (v rozhovore označených ako **) položil Billovi gitarista a dlhoročný obdivovateľ Frisellovej hudby Miroslav Zahradník (o. i. autor vynikajúcej štúdie Gitarový vizionár Bill Frisell na stránkach Hudobného života 5/2013).

 

* Začínali ste s klarinetom a neskôr prešli ku gitare. Spomeniete si, kedy ste sa rozhodli, že budete „iným“ gitaristom, ako tí ostatní?

 

BILL FRISELL: "Nebola to otázka voľby alebo výberu: „Budem znieť inak ako ostatní!“ Sám som to nikdy takto nepociťoval, skôr to vnímali ľudia okolo mňa. Uvedomujem si však, že vždy som obdivoval hudobníkov s osobitým a jasne rozpoznateľným zvukom. V istom zmysle by sa ale dalo povedať, že každý z nás má svoj vlastný zvuk, pretože každý prešiel inými skúsenosťami"

 

* To je pravda, ale vašu hru poslucháč rozpozná podľa prvých tónov nielen pre špecifickosť zvuku, ale aj pre spôsob, akým narábate s priestorom a s dynamikou. Je to váš charakteristický rukopis!

 

BF: "Ja si to príliš neuvedomujem, je to skôr zhoda náhod." (Smiech.)

 

* V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že vás poznamenali harmonický prístup Jima Halla a expresia i dravosť Jimiho Hendrixa...

 

BF: "Pokiaľ sa pozriete na gitaru ako nástroj, rozprestrie sa pred vami množstvo jej výrazových polôh a možností. Spomeniem len majstrov ako Andrés Segovia, Jimi Hendrix, Robert Johnson, Tal Farlow... Je to šialené keď si uvedomíte, že sa stále bavíme o rovnakom nástroji, no v rukách každej z týchto osobností znie totálne inak!"

 

** Hoci ste na Berklee College of Music študovali u renomovaného pedagóga Jona Damiana, súkromne ste navštevovali aj hodiny u Jima Halla. V čom vás najviac ovplyvnil?

 

BF: "Jim Hall bol vynikajúcim gitaristom, ktorého hru neprestanem obdivovať do konca svojho života. To najdôležitejšie, čo som si z jeho lekcií odniesol, však nebola gitarová technika ale to, že som začal premýšľať o hudbe v širších súvislostiach. Začal som si viac všímať, akým spôsobom stavia svoje sóla Sonny Rollins, ako pristupuje k skladbám Bill Evans ale aj to, čo sa odohráva v klasickej či populárnej hudbe. Okrem toho upriamil moju pozornosť aj iným smerom, ako len na nástroj a ukázal mi, že existujú aj ďalšie veci ako gitara. Naučil som sa premýšľať „nad rámec gitary“ (beyond guitar) a začal uvažovať, akým spôsobom možno dosiahnuť určité veci. Práve to považujem s odstupom času za najväčší prínos našich stretnutí"

 

** Ako vyzerali vaše konzultácie u Jima Halla?

 

BF: "Už na jednej z prvých hodín mi predostrel Bachove husľové sonáty a pochopil som, že to bude čosi diametrálne iné. Spomínam si na to, akoby to bolo len nedávno, hoci sa bavíme o roku 1972. Mám to zafixované podobne ako to, že práve v rovnakom týždni, ako som u Jima začal, hral Sonny Rollins vo Village Vanguard a ja som ho tam chodil počúvať. Bola to úžasná a nesmierne inšpiratívna doba, aspoň ja som to takto vnímal"

 

** Časté využívanie „obyčajných“ kvintakordov namiesto septimových akordov posúva váš prejav ku klasickej hudbe a sekundové postupy zasa odkazujú na Theloniousa Monka...

 

BF: "Mám rád jednoduchosť a tiež to, keď trojzvuky použijem v odlišnom kontexte ako ostatní. Potom je to naozaj pôsobivé. V tomto ma podporoval aj Jim Hall. Vravieval mi, že nemusím hrať množstvo tónov, keď často postačia jeden či dva a pokryjú všetko. Podobne je to s Monkom. Milujem jeho hudbu a niektoré z jeho kompozícii veľmi dobre sadnú gitare, hoci po technickej stránke to nebýva práve najjednoduchšie ..."

 

** Ako ste dospeli k vášmu osobitému harmonickému jazyku? Bolo v tom viac emocionálneho sluchového bádania alebo prevažoval intelektuálnejší proces?

 

BF: "Začalo to ešte na Berklee, kde ma ovplyvnilo viacero pedagógov – čiže dalo by sa povedať intelekt, no v konečnom dôsledku ma k tomu priviedol môj sluch. Intelektuálne poučky driemu vo vnútri človeka dlhé roky a za určitých, aj nepredvídateľných okolností, sa dostanú na svetlo. Najviac ma však posúva môj sluch, čiže v konečnom dôsledku je to o emóciách a hľadaní, nie intelekte. Vďaka tomu napredujem."

 

* Obdivujem váš spôsob narábania s priestorom, napríklad triová nahrávka Gone, Just Like a Train ma ohromila svojou rozľahlosťou. Ako je to s vaším zameriavaním sa na zvuk a „otváraním“ zvukových priestorov?

 

BF: "K tomu sa tiež nedokážem spoľahlivo vyjadriť. Zrejme to opäť vzniklo prirodzene, keď som sa vyvíjal ako gitarista. Som to jednoducho ja: aj spôsob mojej komunikácia s ľuďmi je pomalší, plynie ležérne. Na spomínanom albume to vyplynulo zo vzájomného počúvania a interakcií medzi Viktorom Kraussom, Jimom Keltnerom a mnou. Mojou snahou bolo neupriamovať pozornosť na seba, ale na celok. Zrejme aj preto tá otvorenosť"

 

* Podobné plochy boli charakteristické aj pre unikátne trio s Paulom Motianom a Joe Lovanom, ktoré je žiaľ už minulosťou...

 

BF: "Paulovi vďačím za veľa, bol to skutočný učiteľ! Hoci sme hrávali pomerne často, zakaždým to bolo, akoby som čosi objavoval prvýkrát. Pri každom spoločnom koncerte mi „padala sánka“ a pri mnohých momentoch som sa zmohol len na: „Wow!“ Paul poskytoval spoluhráčom neskutočný priestor, čo zrejme neskôr vplývalo na moje vlastné projekty."

 

* Na záver by som pripomenul vašu návštevu Československa koncom 70. rokov, keď ste na pozvanie svojho spolužiaka Emila Viklického nahrávali jeho albumy Okno a Dveře. Štúdiového zvukára vraj neustále vytáčalo vaše nastavovanie hlasitosti a práca s dynamikou...

 

BF: (Smiech.) "Spomínam si na to. Bolo to pre mňa úžasné už kvôli tomu, že som sa prvýkrát dostal za železnú oponu, kde bol totálne iný svet, aký som dovtedy nepoznal. Už samotný prechod hraníc bol zážitkom, rovnako ako prehliadka Prahy. Vybavuje sa mi, ako sa počas jedného z nahrávacích dní objavil v štúdiu pán v obleku s príkazom, že dnes sa nahrávať jednoducho nebude. Od Emila som sa potom dozvedel, že to bol cenzor, ktorý potreboval štúdio kvôli súkromnej projekcii filmu The Exorcist (Vyháňač diabla). Dovnútra nás samozrejme nepustili, sami rozhodovali, či je film pre ľudí vhodný alebo nie. Ale podľa vychádzajúceho hluku popri hodnotení zrejme bujaro oslavovali. Bola to skutočne zvláštna doba."