Jedna kapitola festivalu BJD skončila - tá jubilujúca, uzavretá čerstvým vydaním knihy Mariana Jaslovského a Petra Lipu – Džezáky, Doba a scéna, mapujúcej spomienky na štyri desaťročia tohto jazzového fenoménu u nás. Pokračuje však ďalšou, ešte nedopísanou stranou a tou je 41. ročník, BJD SLSP, ktorý sa koná v priestoroch bratislavskej Incheba Expo arény v dňoch 23.-25.10.2015. S jedným menej príjemným rozdielom v porovnaním s minulými ročníkmi, ktorým je spoplatnenie parkovania pre návštevníkov festivalu, sa opäť môže pochváliť dramaturgicky zaujímavým a lákavým programom.

Piatkový večer na hlavnom pódiu už tradične otvorila slovenská formácia – víťaz minuloročného Pódia mladých talentov Nadácie SPP, tentoraz mladá fusion kapela Groove Hub. Ľubo Šramo (klávesové nástroje), Radovan Vallach (bicie) a autor i aranžér väčšiny skladieb Adam Hudec (basgitara) sa zhostili svojej úlohy predskokanov veľkých hviezd s chuťou a energiou. Fusion trio hlásiace sa k odkazu legiend ako Hiromi, Marcus Miller, Mezzoforte či Robert Glasper Experiment rozohralo energický groove s pompéznym zvukom kláves a slapujúcej basgitary, hravých klávesových sól, zaujímavo sa meniacich harmonických plôch, pekne zohratých unisonových motívov, pestrých a rôznorodých štýlových prvkov. Sviežim bolo spracovanie skladby Michaela Jacksona Billie Jean s názvom Jelly Bean s výraznou melodickou témou. V Time Lag Generator, sa basový funky groove striedal so swingovými úsekmi. V jednej zo svojich prvotín Feel it or steal it predviedli aranžérsky vývoj kapely. Pútavou bola aj záverečná skladba s názvom Nanometer, vyjadrujúca chaos mikrosveta, ktorá svojimi prekomponovanými úsekmi, spracovaním minimalistických motívov a samotnou atmosférou niesla znaky filmovej hudby. Kapele Groove Hub treba naozaj pogratulovať k výbornému výkonu, čo patrične ocenilo aj publikum, v snahe zaujať však azda až zbytočne siahala k preexponovaným výrazovým prostriedkom (častá slapová technika alebo syntezátorové zvuky), zaujímavejšie by možno bolo ťažiť zo štýlovej pestrosti a náladovosti skladieb, ktoré sú silnou stránkou ich debutového albumu Enter the Hub (2015). 

Prvou veľkou hviezdou piatkového večera bol slovenský rodák, zázračné dieťa Andreas Varady. Je veľmi zaujímavé sledovať dozrievanie tohto mladého génia jazzovej gitary, sám som mal možnosť Andreasov koncert vidieť na Jazz fest Wien v lete 2014. Práve v tom čase pracoval na vydaní svojho, jazzovými hviezdami nabitého, albumu s osobnou producentskou záštitou slávneho Quincyho Jonesa. Naozaj pozoruhodne naštartovaná kariéra. Ako ju Andreas zvláda? Jedným slovom možno povedať, že bravúrne. Vlastné trio, ktoré tvoria jeho mladší brat Adrian na bicie a otec Bandy na basgitare, tentoraz rozšírili o hosťa, našu saxofónovú jednotku Radovana Tarišku. Aj za tak krátku dobu, aká ubehla od jeho viedenského koncertu, bolo možné spozorovať neustály posun v Andreasovom gitarovom výraze. Krásny lyrický tón jeho gitary, brilantná, v žiadnom momente však nie samoúčelná j technika a nádherný feeling. Jeho gitarový rukopis nadobudol originálne prvky, úplne upustil od postupov svojho veľkého vzoru Georga Bensona. Výrazovo i po harmonickej stránke má najbližšie k modernému štýlu Jonathana Kreisberga, či Mike Morena, z každého tónu cítiť veľké srdce a jeho lásku k hudbe. Rovnako posun nastal aj v jeho kapele, obdivuhodná bubenícka zručnosť mladšieho brata Adriana nadobudla vysoko profesionálne kontúry a spoločne s účelným a perfektne posadeným basovým sprievodom ich otca Bandyho tvoria Andreasovi naoza výborný background. Pozoruhodný je i jeho svieži autorský rukopis, predstavil sa s úplne novými, výrazovo silnými kompozíciami Quest to Dopeness, Opportunity, Experience, Story a School Mornings. Hosť tohto bandu, alt saxofonista Rado Tariška, svojim štýlom hry spočiatku zostával mierne zatienený famóznym Andreasom, v pomalších skladbách však dotvoril krásnu atmosféru (i v spoločnom duete s gitarou) a jeho povestne živelná energia a bravúrna technika najlepšie vyzneli v záverečnom jazz-rockovom groove School Mornings. Po vynikajúcom koncerte nemohlo nasledovať nič iné, ako standing ovations nadšeného publika.

K headlinerom BJD 2015 rozhodne patrí ďalšia zostava, trio amerického bubeníka Jeffa Ballarda, v ktorom sa predstavili gitarista Lionel Loueke a tenor saxofonista Chris Cheek. Jeff Ballard patrí k slávnym sidemanom sprevádzajúcim najväčšie jazzové mená súčasnosti, akými sú Brad Mehldau, Kurt Rosenwinkel, Avishai Cohen, Joshua Redman ... Lionel Loueke, gitarista afrického pôvodu, je veľmi osobitou a originálnou postavou jazzovej gitary súčasnosti, medzinárodne uznávanou za novátorský spôsob spájania africkej melodiky a rytmiky s jazzovým jazykom. (Pred rokom sme mali možnosť vidieť ho v excelentnom kvartete Herbieho Hancocka v Brne). Jeff Ballard predviedol hudbu svojho tria (album Time´s Tales, 2014), koncepčne pripomínajúcu projekt Chris Potter Underground, ktorý sa predstavil na BJD pred dvomi rokmi. Tak ako Chris Potter nepoužil na albume svojho projektu basu, v triu Jeffa Ballarda sme ju rovnako nepočuli. Saxofonistu zo štúdiovej nahrávky Time´s Tales Miguela Zanóna nahradil nemenej renomovaný Chris Cheek. Živelné a moderné, tak možno jednoducho nazvať ich vystúpenie. Vplyvy africkej melodiky ale aj jazzrocku, úžasne groovojúca rytmika a množstvo avantgardných a futuristických zvukov (Louekeho skreslený zvuk gitary, oktáver a pitch shifter, wah-wah Chrisa Cheeka) zneli v skladbách Blinded by love (Johnny Winter), Happy Weather (Jeff Ballard), i bebopovej Ah-Leu-Cha (Ch.Parker). V krásnej balade Horace Silvera - Sweet Stuff sprevádzala tému i saxofónové sólo gitara s autentickým zvukom Hammond organu. Výbušná energia koncertu gradovala v skladbách 1974 Blues i Elephants s nekonvenčným perkusívnym gitarovým introm Louekeho. Basové frekvencie celého koncertu skvele suploval Lionel Loueke, neomylne pulzujúci rytmus zabezpečoval Jeff Ballard. Atmosféra, ktorú trio Jeffa Ballarda rozprúdilo spôsobila, že obecenstvo si vyžiadalo ešte jeden prídavok - bluesovo feelingový a krásne oddychový.

Záver piatkového večera patril proklamovanej americkej hviezde, kapele Snarky Puppy s ich komerčnejšou podobou fusion music. Peter Lipa ich v úvode koncertu prirovnal k pokračovateľom línie, ktorú v 60-tych rokoch naštartovala ako fúziu rocku, blues a pop music skupina Blood, Sweat and Tears. 8-člennú zostavu v zložení Jason Thomas – bicie, Marcelo Woloski – perkusie, Bob Lanzetti – gitara, Bill Laurance – klávesy, Justin Stanton – trúbka, klávesy, Mike Maher – trúbka, krídlovka, Chris Bullock saxofón, flauta, vedie basgitarista Michael League. Od prvého momentu zaujala táto brooklynská zostava (na svojom konte má už 10 albumov) kombinujúca fusion jazz s funkom a R&B svojim vynikajúcim zvukom a sviežimi melodickými, riffovými aranžmánmi v skladbe Flood z ich 4. albumu. Prelínajúce sa motívy a invenčné nápady s improvizovanými sólovými plochami s neustále valiacou sa energiou doslova nedali divákom vydýchnuť. V skladbe s balkánskou témou i rytmom zapojili do rytmizovaného potlesku i publikum. Oddychovo zneli dynamicky pokojné plochy s klávesovými sólami. Kapela mala výborne vystavanú show, v ktorej striedala potenciál svojho nástrojového obsadenia. Za pompézneho zvuku bicích odznelo saxofónové sólo, po ňom udivil publikum černošský bubeník Jason Thomas. Na záver piatkového večera skvelá hudobná show, pre niektorých možno až príliš technicky dokonalá na úkor feelingu. Každopádne do posledného miesta zaplnená sála len potvrdzovala, že Snarky Puppy vedia svojou nekompromisnou hudbou strhnúť pozornosť na svoju stranu.