Môj súhrn o sobotňajších jazzákoch sa zameria skôr na to čo, sa dalo počuť a zažiť, než na faktografické údaje o účinkujúcich. Tie sú kvalitne spísane na stránkach BJD. 

Takže, ako v sobotu bolo?

Počuli sme množstvo kvalitných individuálnych výkonov. Boli sme svedkami slušného profesionálneho performance všetkých účinkujúcich. Je nepochybné, že všetci, ktorých sme mohli v sobotu na A pódiu vidieť, sú vynikajúci muzikanti svetového kalibru. No s výnimkou Gregory Portera, žiadny z nich nie je takou osobnosťou, ktorá vie tú ozajstnú životodarnú hudobnú substanciu reálne tvoriť. Sú to muzikanti, ktorí mali dostatok talentu a k tomu aj šťastia, aby sa tej reálnej tvorby v kapelách skutočných majstrov, music-makerov, zúčastnili. A na skúsenosti z tejto účasti majú postavenú svoju vlastnú šablónovitú hudobnú kariéru, ktorou sa živia. Jazzáky sú dnes prispôsobené vkusu pamätníkov, lebo tí vedia sponzorovať, a to je pre festival životne dôležité. Aj v sobotu bolo viac než dosť priestoru na pamätnícke reminiscencie ich (teda našich) vzrušujúcich jazzových zážitkov z mladosti. Zážitkov z čias, keď jazzáky prinášali špičkovú svetovú modernu a oni (teda my), vtedy ako intelektuálna omladina, (sme) sa tohto objaviteľského vzrušenia zúčastňovali. Asi tak, ako keď Bratislavu vypredá Electric Light Orchestra bez jediného pôvodného člena v zostave. Publikum tvoria pamätníci s ich deťmi či vnukmi, ktorým chcú predviesť svoje hot idoly z mladosti. Podobne aj sobote dominovala reminiscencia na fusion music z prelomu 70. a 80. rokov. Poslucháčsky ambicióznejšiemu publiku sa dostalo muzikantskej, emočnej, či hudobno-estetickej jedinečnosti až vystúpením famózneho Gregory Portera.

V stručnosti a po poriadku

Juraj Griglák & Co. Ide zrejme o najlepšiu zostavu, akú Juraj doteraz mal. Obsahom je zmes východoeurópskeho vnímania fusion a jazz rocku namiešaného s tým západným. Motorový bubeník Poogie Bell - radosť počúvať jeho groovy a totálnu rytmickú istotu. Výborne hrajúci Chris Hemingway na alt saxofóne, dokázal vrstviť a stupňovať svoje straight ahead sóla. Pripomínal mi ich logikou Mikea Sterna. Griglák štandardne výborne. Eugen Vizvári sa akoby trošku strácal, ale aj on veľmi dobre. Hrali slušný a páčivý, no trochu obstarožný jazz rock, ktorý by dobre zapadol do 80. a 90. rokov. Juraj dal na záver pekné žonglérske sólo.

Bob Mintzer Quintet. Mintzer je nielen výnimočný muzikant, viacnásobný nominant Grammy, ale svojím výzorom aj vznešený muž. Nie nepodobný generálovi Custerovi z filmového príbehu Little Big Man. Mimoriadne slušný koncert. Hral sa prevažne značkový klasický jazz značkovým spôsobom. Bebopové časti boli dobre odpálené v typickom rýchlikovom tempe so sólistom hrajúcim ako diabol. Ale to ľudí akosi nezdvíhalo. Brilantne vymyslené a zahrané ústredné témy však áno. Mintzer - majstrovský tón na tenor saxofóne, paráda. Mladý ambiciózny slovenský trubkár Lukáš Oravec sa snažil byť profesorskému Mitzerovi primeraným partnerom. Maďarský klávesista Kálmán Oláh trochu zaostával svojimi stereotypnými frázami a sólovými vstupmi. Rytmiku bezpečne tvrdili naši overení harcovníci Marián Ševčík (bicie) a Tomáš Boroš (kontrabas). Zhrnuté podčiarknuté: Vysoká profesionalita, ale inak dosť nuda a nič nového.

Alain Caron group. Kanaďania. Kapelník Caron, slávny fusion/jazzrockový basgitarista s primerane komplexnými basgitarami a technickou bravúrou hry. Postavou a okuliarmi však neodbytne pripomínajúci Woodyho Allena. Hralo sa fusion z prelomu 70. a 80. rokov. Vyskakoval z toho celý prierez tej doby: od Breckera, Cobhama až po Jaca Pastoriusa a spol. Šliapalo to výborne. Francúzsky bubeník Damien Schmitt dal na záver emotívne vypäté sólo, za ktoré bolo standing ovation. Páčil sa mi mladý klávesista John Roney, hral zaujímavo a svojsky. Bohužiaľ, pre mňa celé stokrát preluhovaný čaj, som z toho už vyrastený. Hudba pre pamätníkov. Mimovoľne sa mi vynoril film Whiplash, ktorý naznačuje, ako dnes "vznikajú" jazzoví muzikanti. V prídavku zaujalo bravúrne technické žonglérstvo samotného maestra Carona, veľmi temperamentné, diváci nadšení. Zhrnuté podčiarknuté: Vysoká profesionalita, ale nič nového.

Gregory Porter. To, čo naozaj stálo v sobotu za to, bol Gregory so svojou kapelou! Tu sa dalo nájsť všetko vrátane životodarnej hudobnej substancie. Výnimočná charizma frontmena kapely s krásnym černošským hlasom, v jeho zvláštnej a dobre vyzerajúcej pokrývke hlavy, z ktorej bolo vidno iba tvár. Zaujímavé neklišéovité aranžmány skladieb, radosť počúvať. Jedinečne poňatá rytmika! Krásne vymyslené skladby s angažovanými textami, podané s veľkým vkusom. Veľká synergia v celkovom predvedení a poňatí, jednoducho paráda! Gregory Bravo! Akurát škoda neskorého času a únavy publika. No i tak mnohí v spánku zalamujúci pamätníci na záver z neho vyskakovali do standig ovation. Celému koncertu to dávalo skutočne magický rozmer :-).