Festivalu One Day Jazz fest sa z roka na rok darí čoraz viac. Tento ročník sľuboval azda najsilnejší line-up aký tu doteraz bol. Program, ktorý by pokojne zažiaril aj na najväčšom slovenskom jazzovom festivale ako sú BJD. Hlavnému organizátorovi a dramaturgovi Martinovi Valihorovi sa opäť podarilo nemožné a dokázal prilákať špičku súčasného svetového jazzu a usporiadať ho dva dni po sebe. Pri otázke, ktorý deň si vybrať, bola jasná odpoveď – oba.

Deň prvý priniesol až dvoch headlinerov, oboch zástupcov súčasnej newyorskej jazzovej scény avšak s dosť odlišnými žánrami. Dvaja headlinery aj z toho dôvodu, že José James mal v ten istý večer vystúpiť v klube MMC tak sa jeho organizátor City Sounds a Martin Valihora dohodli, že to spoja v jeden festival. Naozaj úctyhodné rozhodnutie oboch organizátorov, klobúk dole.

Ako prvá vystúpila slovenská speváčka Anita Soul so svojim novým bandom, kde si na bicie zahral aj Martin Valihora a spolu s ním aj slovenská jazzová elita  Eugen Vizváry na klávesoch, Michal Bugala na gitare, Peter Raitl perkusie a Richard Csino na basgitare. Zahrali nové skladby z pripravovaného albumu a skvelým vystúpením zahájili One Day Jazz fest.

V tento ročník si medzi hlavnými koncertmi účastníci mohli vypočuť na druhom pódiu aj dva slovenské hudobné objavy. V prvý deň to bola bratislavská kapela Cosmic Days. Ich koncert bol rozdelený na tri časti, pričom zahrali v dvoch prestávkach medzi koncertmi a aj na záver. Zaujímavá myšlienka, ktorú hodnotím naozaj pozitívne i keď možno úctivejšie pódium by bolo prijateľnejšie pre lepší vizuálny zážitok. Skvelá je však možnosť pre menej známe kapely sa zviditeľniť a chalani z Cosmic Days to využili naozaj skvelým vystúpením. Svoj žáner svojsky popisujú ako „investigatívny trance fusion“ čo v reále znamená repetitívne gitarové melódie s post-rockovým nádychom a miestami tanečných bicích a synthových basov, obohatené o atmosferické plochy fujary

Medzičasom bol na hlavnom pódiu pripravený koncert zoskupenia Migration – súčasného projektu Antonia Sáncheza, ktorý ako povedal aj Martin Valihora, patrí medzi najlepších bubeníkov súčasnosti. Priniesli moderný newyorský jazz, plný polyrytmov a nepárnych metier. Koncert zaznel v jednom kuse bez prestávky ako suita, podobne ako to nedávno predviedla v Bratislave Esperanza Spalding, i keď Sanchéz nezašiel až do takých avantgardných zákutí. Miestami však riadne zamotali hlavu nejednému jazzovemu fajnšmekrovi. Niekedy som si naozaj nebol istý, či hrajú improvizované alebo nakomponované pasáže a až ma viackrát zamrazilo, keď spolu zafrázovali v nečakane náročných okamihoch a bolo jasné, že šlo o nakomponované momenty. Spolu s Antoniom na bicích vystúpili Seamus Blake na tenor saxofóne a elektrickom dychovom nástroji EWI, John Escreet  na klavíri a Fender Rhodes, ktorý obohatil o gitarové efekty a Matt Brewer na kontrabase a basgitare. Na koncerte odznel kompletne celý album Meridian Suite, ktorý podľa Sáncheza skúma meridiány, čo sú neviditeľné línie, ktoré obiehajú okolo zeme, bez toho že by sme ich mohli vidieť alebo sa ich dotknúť. Ich hudobné vyjadrenie ideálne opisuje myšlienku tohto konceptu, v ktorom jednotlivé motívy, emócie, nápady a melódie plynú, stretávajú sa a interagujú spolu. To považujem od Sáncheza za presný opis toho, čo sa dialo na pódiu. Úžasná komunikácia hudobníkov v sólových pasážach a precízna technická práca. V priebehu koncertu prešli z lomených rytmov na asi najrýchlejší swingový walk, a keď som si z čírej zvedavosti natapoval tempo na mojom mobilnom metronóme, vyskočilo na mňa vyše 300 bpm! Ešteže hudba funguje na prirodzených princípoch kontrastov a hudobníci si mohli vydýchnuť aspoň v pomalých pasážach. Ani tu sa však poslucháčovi nevyplatilo stratiť koncentráciu, pretože by mohol prísť o drahocenný neopakovateľný zážitok.

Ďalší koncert v podaní speváka José Jamesa priniesol mierne uvoľnenie a však bez poklesu umeleckého zážitku. V úvode predviedol José svoje podanie jazzových balád ako Body and Soul a Good Morning Heartache, pri ktorom vzdal úctu legendárnej Billie Holiday. V ďalšej skladbe Come to my door vzal do rúk akustickú gitaru a pridal sa ku svojmu skvele groovujúcemu bandu v zložení: Solomon Dorsey - kontrabas a basgitara, Takeshi Ohbayashi – klavír a klávesy a Nate Smith – bicie nástroje. James maximálne splnil rolu speváka, ktorého hlas dokázal verne preniesť emóciu na poslucháča a svojimi vokálmi ho skvele dopĺňal aj basgitarista Dorsey. Koncert striedali jemné melodické balady, ktoré viackrát spevák venoval všetkým dámam v publiku s viac groovujúcimi skladbami, aké môže vytvoriť len pravá černošská rytmika. Z pódia sa ozýval naozaj kvalitný jazz a žiadne gýčové popové spievanie. Extravagantné vystupovanie patrí ku správnemu showmanovi a v prípade Josého Jamesa mi to vôbec neprekážalo. Svojou hlasovou technikou naplno vynikol v skladbách kde s hlasom vytvoril platňoví scratchovací DJ efekt a predviedolfamóznu improvizáciu s bubeníkom a neskôr s celou kapelou dokázal jamovať asi tri minúty na jednu frázu „If I go to heaven...“ Na záver sa dostalo aj na bravúrne bubenícke sólo, po ktorom nasledoval plnokrvný hip-hop, ktorý roztancoval Istropolis. José stavil na poslucháčsky overené štandardy, a na záver preplával viacerými cover piesňami až ku Ain´t No Sunshine, po ktorej si úctil Billa Withersa.