Amerického saxofonistu Craiga Handyho, niekdajšieho spoluhráča Freddieho Hubbarda či Betty Carter, som prvýkrát naživo počul v projekte výborného rakúskeho Hammond-organistu Raphaela Wressniga, v ktorého kapele Soul Gumbo nebol jediným hosťom spoza oceánu. Dravý moderný jazz s nádychom New Orleansu (a skvelým bubeníkom Johnym Vidacovichom) znel na prasacej farme trombonistu Paula Zaunera v rámci jeho výnimočného INNtöne Jazzfestival-u.

 

* Hrali ste už niekedy na prasacej farme?

 

CRAIG HANDY: (Smiech.) "Paul Zauner je mojím veľmi dobrým priateľom a poznáme sa už takmer štvrťstoročie, preto nemám problém kedykoľvek participovať na jeho podujatiach. Vďačím mu skutočne za veľa."

 

* Nebudem zrejme originálny, ale rád by som sa vás opýtal, ako ste sa dostali k saxofónu?

 

CH: "Ak by som vám odpovedal, že saxofón si vybral mňa, znelo by to ako nesmierne klišé, ale žiaľ nič úprimnejšie vám ani povedať nemôžem. (Smiech.) Tým pádom sa nemusíte ospravedlňovať za svoju otázku, lebo podobná bola aj moja odpoveď. Ale vážne: keď som mal jedenásť rokov, počul som naživo Dextera Gordona a od tohto momentu sa môj život začal uberať úplne iným smerom. Dexterova hra ma úplne odrovnala, nedokázal som vzdorovať. A vlastne som sa ani vzdorovať nesnažil." (Smiech.)

 

* V polovici 80. rokov ste sa z rodnej Kalifornie presťahovali do New Yorku, kde ste začali hrávať s Artom Blakeym, Royom Haynesom či Abdullahom Ibrahimom. Musela to byť neporovnateľne lepšia „univerzita“, ako akákoľvek iná vzdelávacia inštitúcia.

 

CH: "Neviete si ani len predstaviť, čo to pre mňa znamenalo. Na akejkoľvek škole by som sedel medzi štyrmi stenami a prehrával štandardy. Namiesto toho som mal takmer každý večer možnosť konfrontovať sa priamo na pódiu s tými najlepšími. Už som necvičil etudy a neprehrával skladby, hral som skutočnú hudbu s ľuďmi, pre ktorých tá hudba znamenala všetko. Odrazu som sa stal ich učeníkom. V takomto prípade stratíte akúkoľvek motiváciu vzdelávať sa oficiálnou cestou, pretože sami viete, že by to bola len strata času. Aby ste ma rozumeli, netvrdím, že jazzové školy sú pre mladého hudobníka tou nesprávnou cestou. Ja som však jednoducho cítil, že týmto spôsobom sa môžem dostať ďalej."

 

* Širšie publikum vás zaregistrovalo vďaka vašej participácii na populárnej Cosby Show na prelome 80. a 90. rokov. Ako k tomu došlo?

 

CH: "Nebola to náhoda, Bill Cosby je v prvom rade veľkým jazzovým fanúšikom a jazzovú hudbu všemožne podporuje. Sám pochádza z Filadelfie, kde mal jazz vždy výraznú základňu. Pokúšal sa stať bubeníkom a hoci sa mu to nepodarilo, stále okolo seba sústreďoval výborných hudobníkov. Spomínal mi ako pravidelne chodieval na jammsessions, kde sa stretávali Sonny Stitt, Max Roach, Kenny Clark či Art Blakey. Naozaj nepoznám veľa „nehudobníkov“, pre ktorých je hudba tak dôležitou súčasťou života, ako pre Billa Cosbyho. Okrem toho takmer 35 rokov konferoval Playboy Jazz Festival, ktorý sa koná v Hollywood Bowl v Los Angeles, až nedávno prepustil svoje miesto novým tváram."

 

* Pre Cosbyho show ste nahrávali hudbu. Ako ste vnímali jazzovú osvetu pre nejazzové obecenstvo?

 

CH: "Bill Cosby sa zaslúžil o to, že sa jazzová hudba stala súčasťou seriálu či už v podobe scénických predelov alebo prostredníctvom titulných zvučiek jednotlivých sérií. Rovnako sa začali na stenách jeho bytu objavovať portréty jazzových muzikantov. Práve niekto tak populárny a rešpektovaný ako Bill Cosby môže ľuďom sprostredkovať posolstvo a odkázať im: „Hej, toto je skutočne dobrá hudba a tiež cenný prínos, ktorý títo umelci priniesli tomuto národu!“ Od niekoho, ako je on, to ľudia príjmu omnoho skôr, ako by som sa im to márne snažil povedať ja alebo vy. Tiež sa mi páči, že to robí nenásilným spôsobom. Často ponúkol len zmienku alebo sa zahľadel na plagát visiaci na stene s obálkou albumu Blue Train a vám čosi ostalo v podvedomí. Bill Cosby to dokázal podať neverbálne."

 

* S filmom máte viacero skúseností – v Kansas City Roberta Altmana ste napríklad stvárnili rolu Colemana Hawkinsa. Nakoľko ste sa s ním dokázali stotožniť?

 

CH: "Pravdupovediac, vnímal som to len ako ďalšiu príležitosť spopularizovať jazz a nad charakterom jednotlivých postáv som sa príliš nezamýšľal. Mimochodom, v tom filme sa objavilo viacero mojich kolegov – James Carter znázorňoval Bena Webstera a Joshua Redman Lestera Younga."

 

* Všimol som si, že na poslednom albume Craig Handy & 2nd Line Smith, ktorým sa hlásite k neworleánskemu dedičstvu i k odkazu Jimmyho Smitha, máte hráča na suzafóne ...

 

CH: "Pre tento repertoár a odkaz na New Orleans to nie je nič výnimočné. Suzafón k tamojšej hudobnej tradícii patrí a vytvára špecifickú zvukovosť. A neverili by ste, aká energia z toho nástroja ide, keď „šliape“ s bubeníkom! Navyše mám vo svojej kapele Craig Handy & 2nd Line Smith vynikajúceho suzafonistu Clarka Gaytona. Ďalšími členmi sú organista Kyle Khoeler, gitarista Matt Chertkoff, bubeník Jerome Jennings a ja hrám na tenor saxofóne. A prekvapením je niekoľko špeciálnych hostí, napríklad Dee Dee Bridgewater a Wynton Marsalis!"