Tohtoročný One Day Jazz festival 2016 sa niesol v mene humanizmu a tolerancie, čím chcel asi hlavný organizátor Martin Valihora poukázať na nedostatok týchto vlastností v spoločnosti. Festival sa v rôznych verziách odohral v štyroch mestách Slovenska v Košiciach, Žiline, Banskej Štiavnici a Bratislave, kde si preň zvolil netradičnú lokalitu a to open-air na Bratislavskom hrade. Valihorovi sa opäť podarilo na Slovensko prilákať svetové mená a zúžitkovať tak svoje široké známosti spoza veľkej mláky. V Bratislave sa už tradične odohral festival v dvoch dňoch, pričom v prvý deň vystúpil fenomenálny kontrabasista Avishai Cohen so svojim triom, v sprievode Brnenskej filharmónie.

Druhý festivalový deň odštartovala predkapela, ktorej lídra označil Martin Valihora za veľký talent medzi mladými hudobníkmi. Valér Miko a jeho kvarteto vystúpilo v zložení: Valér Miko – klavír, Tamás Belicza – basgitara, Juraj Dávid Raši - bicie nástroje a Pavol Bereza na gitare. Ich moderný jazz s nádychom klasiky s presahmi do jazz-rockových groovov príjemne naladili publikum a zahriali pódium pre ďalšie vystúpenie.

Nasledovalo unikátne spojenie kapiel Waking Vision a Universal Cure s Danom Brantiganom, ktoré nesmierne potešilo značné množstvo fanúšikov na Slovensku, čím sa ukončili dlhé roky čakania na ich návrat. Na spoločné pódium sa totiž vrátil po sedem ročnej prestávke. Máloktorým jazz-rockovo orientovaným kapelám sa podarilo vytvoriť tak silný kult medzi slovenskými fanúšikmi. Spojenie spolužiakov z Berklee - Oskara Rózsu, Martina Valihoru a Johna Shannona s trubkárom Danom Brantiganom prinieslo nečakaný rozmer do vesmírnej hudby týchto kapiel. Brantigan vo viacerých vstupoch zdvojoval gitarové melódie a zahral aj na EWI, čím ešte väčšmi spestril ich zvuk. Už v prvej skladbe sa predstavil typický zvuk Shanonových efektových gitár, prefíkaných melodických slučiek a repetitívnych rytmov. Okamžite sa dostavili spomienky z fantastických koncertov, ktoré odohrali Universal Cure v rokoch 2008 v Bratislave v DK zrkadlový háj či Waking Vision v legendárnom PKO (nech mu je zem ľahká ...) a po ktorých som odchádzal s pocitom ako po návrate z inej dimenzie.

Podobne tomu bolo aj tentoraz. Post-rockové gitarové melódie s ostinátnym rytmom vždy gradujúce s basgitarou a bicími, vytvárajúce extatické stavy museli zaujať každého, kto sa do nich započúval, a to sa nemusel ani nijak zvlášť snažiť. Koncert však musel byť mierne skrátený, pretože sa začalo zmrákať a keďže sa hralo pod holým nebom, „mokrá verzia“ festivalu nebola možná. Bez prídavku ale s veľkými ováciami prišiel čas na posledného účinkujúceho večera.