Šéf 1.slovenského jazzového portálu Patrick Španko už dlhšie "pásol" po rozhovore s legendou jazzovej trúbky! Dva razy sme ho mali na dosah vo Viedni, ale vždy to pre niečo padlo. Až teraz na tretí raz sa to podarilo. S majstrom Arturo Sandovalom,  legendou kubánskeho jazzu, dnes americkým občanom, sme sa stretli vo Viedni, krátko pred jeho vystúpením v klube Porgy a Bess. Požiadali sme ho o krátky rozhovor - a on napriek časovej tiesni súhlasil ...

 

* Čo bol ten rozhodujúci moment, ktorý určil vaše zameranie na trúbku a na jazz?

 

ARTURO SANDOVA: "Na trúbku? Och. Bol som malý chlapec, mal som desať rokov. Neviem čím to bolo, že som už vtedy chcel byť hudobníkom, ale bol som si tým absolútne istý, že ním chcem byť. Vtedy mi nezáležalo na tom, aký to bude nástroj, to prišlo oveľa neskôr, ale najprv som chcel byť iba hudobníkom. Chcel som robiť hudbu."

 

* To je zaujímavé, pretože vo vašej rodine sa nikto nevenoval hudbe.

 

AS: "Nikto. Žil som vo veľmi malej dedine a môj otec bol automechanikom."

 

* Hm, to je zaujímavá kombinácia. Ale na druhej strane má dnes taký automechanik na Kube veľa práce, nie?

 

AS: (smiech). Máte pravdu. Automechanici tam majú veľa práce ..."

 

* Prešlo veľa rokov a jedného dňa za vami prišiel jeden novinár a ukázal vám, čo je to jazz - to ste už hrávali v miestnom dychovom orchestri.

 

AS: "Áno, hral som v orchestri a on mi pustil jednu platňu s Dizzym Gillespiem a Charliem Parkerom. A ja na to - uauu! To chcem, toto chcem hrať!"

 

* Takže Dizzy Gillespie bol tým rozhodujúcim mužom, ktorý vám až dvakrát zmenil život? Nielen vtedy, keď ste ho počuli, ale aj neskôr.

 

AS: "Áno, presne tak. V roku 1977."

 

* Čo to bolo za stretnutie?

 

AS: "Dizzy prišiel na Kubu na výletnej lodi, kde hral jazz - v tom čase som takmer nehovoril po anglicky, ale chcel som sa s ním stretnúť. Bolo to pre mňa dosť ťažké, dorozumieť sa s ním, ale bez ohľadu na to sa ku mne Gillepsie od začiatku správal ohromne, bol ku mne taký dobrý ... aj mi potom veľmi pomohol. Zachoval sa ku mne úžasne."

 

* Neskôr ste sa rozhodli odísť z Kuby a to okľukou cez Taliansko - tak ste sa dostali do Ameriky. A vtedy vám opäť pomohol Dizzy Gillespie, pokiaľ viem.

 

AS: "Áno, veľmi mi pomohol. Šiel so mnou v Ríme aj na americké veľvyslanectvo, keď som chcel požiadať o politický azyl."

 

* Takže v tom čase ste spolu hrávali?

 

AS: "Áno."

 

* Ale mali ste už vyše 40 rokov, nebolo to ťažké rozhodnutie?

 

AS: "Nie, nie, nie, nebolo. Už dávno predým som chcel odísť z Kuby, ale - bol som ženatý a mal som chlapca. A nechcel som ich tam nechať osamote. To bol jediný a hlavný dôvod, prečo som tak dlho čakal. Avšak kubánske úrady urobili chybu. Pustili moju ženu a syna do Európy, aby tam so mnou strávili nejaký čas. A na túto príležitosť som čakal."

 

* Na druhej strane ste mali v tom čase na Kube dobré podmienky, nie? Ako známy hudobník ...

AS: "Neverte tomu. Nie, nie."

 

* Žili sme v podobnom systéme, takže si nerobím veľké ilúzie. Práve preto sa pýtam.

 

AS: "Nie, nemali sme žiadne privilégiá. Museli sme žiť z malého platu, tak ako všetci, z jedného malého platu."

 

* Čo pre vás znamenal jazz, ked ste ho po prvý krát počuli?

 

AS: "Pane bože, no, predovšetkým to na mňa urobilo hlboký dojem. Stále sa to snažím zistiť, čo som vlastne cítil, keď som po prvý krát počul tú hudbu ..."

 

* Nebol to aj v určitom slova zmysle pocit slobody?

 

AS: "Absolútne. To je podľa mňa najvýstižnejší opis jazzu - je to absolútna sloboda. Máte pocit totálnej slobody ... hráte tak, ako chcete, čo chcete a kedy chcete, a to je na tejto hudbe krásne."

 

* Čo bolo pre vás najťažšie, ked ste začali hrať jazz - po tom, čo ste už ovládali hru na trúbke? Improvizovať, rátať chórusy ...?

 

AS: "(smiech) To tiež, ale najdôležitejšie je naučiť sa vokabulár - jazzový slovník. Mať schopnosť hrať na svojom nástroji to, čo chcete, a nie len to, čo viete. To je veľký rozdiel. Celý život sa snažím hrať to, čo naozaj chcem a nie len to, čo viem. Pretože inak zažijete len samé obmedzenia a frustrácie a problémy - keď chcete hrať niečo, čo nie ste schopný ... ale potom ste z toho šťastný a máte pocit slobody, pretože ste na tom tvrdo pracovali, aby ste sa dostali na tú úroveň."

 

* Pamätám sa napríklad na koncert s Dizzym Gillespiem na Kube, v 85-om, hrali ste síce ako dvaja veľkí priatelia, ale vy ste mali pred Dizzym veľký rešpekt, i keď som mal pocit, že ste hrali zaujímavejšie, ako on, ale ...

 

AS: "On bol môj učiteľ. On ten štýl vymyslel!"

 

* Ale na Kube ste boli pravdepodobne frustrovaný zo všetkých tých obmedzení, pretože ste vedeli, že môžete hrať lepšie, ak budete môcť hrať aj s inými hudobníkmi.

 

AS: "Nemohli sme si tam ani kúpiť poriadnu platňu. Počúvali sme iba Hlas Ameriky, program s Willisom Conoverom."

 

* Tak, ako mnohí jazzmani na Slovensku.

AS: "O 3:15 poobede sa vždy ozvala známa zvučka a potom: “This is Willis Conover from Washington D.C.”

 

* Prileteli ste do Ameriky priamym letom z Talianska?

 

AS. " Áno, Z Ríma do New Yorku."

 

* A začali ste hrávať s mnohými muzikantami? Aj spevákmi. Hrali ste aj so Sinatrom.

AS: "Presne tak."

 

* Dizzy Gillespie bol však pre vás číslo jeden.

 

AS: " Samozrejme. Ale Dizzy zomrel v januári 1993 a ja som prišiel do USA v roku 1990."

 

* Ale okrem Dizzyho - bol pre vás niekto mimoriadne dôležitý vo vašej kariére?

 

AS: "Bolo ich veľa. Stovky a stovky, počúvam dnes toľko hudobníkov, ktorí mi majú čo povedať. Ale viete - ja v prvom rade milujem hudbu, nepovažujem sa totiž iba za jazzového trubkára, som hudobník. Počúvam rôznu hudbu. Prehrám vám teraz, čo počúvam najčastejšie.

 

* Klasiku, však?

AS: "Ako to viete?"

 

* Počul som niektoré vaše nahrávky ...

 

AS: (Na Sandovalovom smartfóne sa spustila ukážka video-nahrávky) "To je London Symphony Orchestra s dirigentom André Previnom, na klavíri hrá Vladimir Askenazy. Toto je moja najobľúbenejšia skladba, Rachmaninov a koncert č.2."

 

* Viem, že hráte aj klasiku a s veľkým nadšením.

 

AS: "Túto vec zbožňujem, ale aj Rachmaninovov Koncert číslo 3 sa mi páči. Mám rád takúto hudbu, romantickú, s prekrásnou melódiou, samozrejme, že mám rád aj Ravela, Debussyho ..."

 

* Čo vám na Kube najviac prekážalo?

AS: "Och, veľmi veľa vecí, ale predovšetkým to bol nedostatok možností a - príležitostí. To bol najväčší problém. Mal som pocit, že tam len mrhám časom. Vedel som, že život beží, a príležitosti by boli, lenže ..."

 

* Chápem. Dnes ste v Amerike rešpektovaným umelcom. V roku 2013 vám dokonca prezident Barack Obama udelil Medailu slobody - na druhej strane máte asi rozpačité pocity ohľadom novej americkej politiky uvoľnenia voči kubánskemu totalitnému režimu.

 

AS: "Viete, zámer americkej vlády je v poriadku. Ja ho vítam, ale reakcia z Kuby je - “zdvihnutý prostredník”."

 

* Čiže: dajte nám peniaze a choďte niekam ?

AS: "Áno, asi ako “ja chcem toto a dám vám za to takmer nič” a presne to sa deje: na Kube sa jednoducho nič nezmenilo."

 

* Nie sú dnes obyvatelia Kuby trochu slobodnejší, otvorenejší?

 

AS: "Naopak, je to ešte horšie. Mám tam rodinu. A počúvam správy - a veľmi dobre viem, čo sa tam deje. A vravím vám, že na Kube sa nič nezmenilo. Ešte stále tam na uliciach bijú ľudí, strkajú ich do väzenia. Ten nátlak je ešte väčší, ako predtým a to je veľmi smutné. Pretože na druhej strane je to prekrásny ostrov, sú tam skvelí ľudia, ale systém nefunguje! Tento systém jednoducho nefunguje. Zabíja cítenie a túžbu ľudí po slobode a prirodzenom rozvoji."

 

* Pán Sandoval, ďakujem za rozhovor.