Bubeník Adam Nussbaum študoval hudbu a hru na bicie v New Yorku v Davis Centre a City College of NY. Do povedomia jazzových poslucháčov na celom svete sa dostal od roku 1978 - keď začal hrávať s Daveom Liebmanom a Johnom Scoffieldom. Začiatkom 80-tych rokov hral so Stanom Getzom, ďalej s Gilom Evansom, Garym Burtonom, k jeho častým spoluhráčom, či kapelníkom patrili a patria: Steve Swallow, Eliane Elias a Randy Brecker, Michael Brecker / s ním nahral v roku 1988 aj platňu Don´t Try This At Home, ocenenú cenou Grammy/, Mike Mainieri, Carla Bley, Don Grolnick, James Moody, Sonny Rollins, Art pepper, Joe Henderson, John Abercrombie, Sheila Jordan, Kenny Wheeler, Lee Konitz a mnohí ďalší.

Adama Nussbauma sme stretli v septembri tohto roku na jazzovom festivale v nemeckom mestečku Viersen, (neďaleko Düsseldorfu), kam pricestoval so svojou vlastnou formáciou Bann (v zložení Adam Nussbaum – bicie nástroje, Seamus Blake – tenorsaxofón, Jay Anderson - kontrabas, Oz Noy - gitara). Je to pravdepodobne jedna z najlepších a najinvenčnejších skupín, s akou Nussbaum doteraz vystupoval, a to napriek tomu, že 52-ročný hudobník účinkoval už pravdepodobne s takmer všetkými jazzmanmi, ktorí dnes čosi znamenajú. Mnohí si ho pamätáme aj z jeho legendárneho vystúpenia v Bratislave spred 20-tich rokov s Michaelom Breckerom (spolu s Mikeom Sternom a Jeffom Andrewsom), a preto aj naša prvá otázka smerovala k tomuto, pre Nussbauma významnému obdobiu jeho kariéry.

* Bola to vlastne prvá vlastná jazzová formácia Michaela Breckera?

AN: Áno. V tom období už bol veľmi známy ako sideman. Účinkoval najmä po boku svojho brata Randyho. Toto však bola prvá kapela, ktorú viedol. Bolo to veľmi vzrušujúce obdobie. Stretol som sa s ním po prvý krát v roku 1986, či 1987 /v kapele Mikea Mainieriho Steps/, práve dokončil svoju prvú platňu. Poznali sme sa z New Yorku, hrali sme vtedy s Randym Breckerom a jeho manželkou, klaviristkou Eliane Elias, a keď som ho videl so Steps, povedal som mu: „Ak budeš dávať dokopy kapelu, tak by som si v nej rád zahral.“ A potom – bolo to na festivale v Stuttgarte na jar roku 1987, hral tam aj bubeník Daniel Humair. Ja som vtedy účinkoval s Tootsom Thielemansom, a keď sme dohrali, prišiel za mnou Daniel a vraví mi: “Ty, počul som, že Michael Brecker dáva dokopy kapelu.“ A ja mu na to: „Hej, počul som o tom,“ a on vraví: „Ty tam budeš bubeníkom.“ - „Ale však ja nič neviem,“ hovorím mu a mávol som rukou. Na druhý deň som sa vrátil domov a žena mi hovorí: „Michael Brecker ti volal, máš prísť k nemu na konkurz, hľadá bubeníka.“ Viete – taký konkurz, to nie je nič moc – prídete tam, čosi im zahráte, potom príde ktosi iný a tak ďalej. A Brecker tam mal skvelých ľudí. Ale ja som sa mu páčil najviac. Tak som s ním začal hrať. Bolo to veľmi fajn. Tá kapela mala obrovskú energiu. Michael miloval hudbu a miloval jazz, a chcel mať kapelu, ktorá by nielen hrala jazz, ale bude schopná aj „rockovať“ - a ja som mal to šťastie, že som sa na tom mohol podieľať. Strašne mi teraz chýba ako priateľ. Viete, jeho hudba tu bude večne, ale on mi chýba ako blízky človek, ktosi, s kým som sa mohol hocikedy rozprávať po telefóne...

* Ako dnes vnímate toto obdobie spájania rocku a jazzu? Aký vplyv zanechala podľa vás rocková hudba na jazze ?

AN: Pozrite sa, keď už tá hudba raz existuje, tak je na vás, čo s ňou urobíte. Ako dieťa som vyrastal s rockovou hudbou. Počúval som napríklad Cream alebo Jimmiho Hendrixa – tak ten mi doslova zmenil život. Učil som sa klasickú hru na klavír, ale počúval som Jimmiho Hendrixa, Who a Jamesa Browna. A potom som zrazu počul Johna Coltranea a to všetko je dnes súčasťou môjho sveta. Aj preto som sem – do Viersenu - prišiel s takouto kapelou. Náš gitarista, Oz Noy, dáva tomu, čo hráme, jasný tvar, Seamus Blake zahrá hocičo, Oz tiež, ale on má ešte navyše všetky tie neuveriteľné zvuky, je to veľmi špeciálny hudobník, bez neho by som s touto kapelou nedokázal tak presne „trafiť klinec po hlavičke“ – on dáva našej hre ten správny zvukový charakter.

* Raz ste povedali, že vás ako mladého hudobníka najviac ovplyvnil bubeník Tony Williams.

AN: Videl som Tonyho Williamsa, keď som mal 14, či 13. Bolo to s jeho prvou jazz rockovou kapelou Lifetime. Hrali tam John McLaughlin,  Larry Young a Jack Bruce /pozn.: táto kapela vznikla v roku 1969, teda po rozpade Cream/. A to bolo čosi neuveriteľné. Nevedel som, čo sa so mnou deje. Sedel som tam doslova s otvorenými ústami /pozn.: S otvorenými ústami hrá Nussbaum dodnes/ - pretože tá sila tej kapely bola neskutočná. A Williams vtedy ešte stále hral na svojej malej sade. Napriek tomu to znelo neuveriteľne. Cítil som z jeho hry čosi veľmi silné. Bol to pre mňa veľmi poučný zážitok – Lifetime hrali čosi, čomu verili, a veľmi intenzívne. S ohromnou energiou.

* Tony Williams hral jazz takmer ako rockový hudobník, jeho crossride prechody boli hlasné, silné, no napriek tomu presne a citlivo zapadali do hudby, ktorú spoluvytváral...

AN: Ja a moji rovesníci sme ho počuli po prvý krát, keď mal 17, boli sme súčasťou jeho cesty, bohužiaľ odišiel príliš skoro... ale keď ste raz počuli Williamsa, Elvina Jonesa, či Mela Lewisa, tak ste mali obrovské šťastie. Býval som iba hodinu od New Yorku, takže som často chodil na jazzové koncerty, sedával som pár metrov od Mela, či Elvina, alebo Billyho Higginsa, mohol som tam sedieť a cítiť ich... som strašne vďačný Bohu za to, že som mal tú príležitosť. Viete, každý, koho som počul, ma ovplyvnil. A to je veľký dar. Aj ja sa dnes snažím zo seba dostať to najlepšie – už len z úcty a vďaky k tým ľuďom, ktorí urobili tak veľa pre môj život. Zároveň je to aj určitá zodpovednosť. Chodia na nás mladí a my sa musíme snažiť udržiavať v nich to povedomie ... tak, aby sa aj oni dozvedeli, čo je to skutočná hudba.