Klavirista, skladateľ a dirigent Peter Breiner (ročník 1957) sa dnes ako hudobník pohybuje predovšetkým v oblasti vážnej hudby. Na rozdiel od mnohých svojich kolegov má však za sebou bohatú prax ako jazzový hudobník. Tomuto žánru sa venuje dodnes. I jeho najnovší projekt Triango, zameraný na hudbu tanga, je plný jazzových improvizácií a nápadov. Umelec, ktorý už 15 rokov žije na americkom kontinente, sa tohto roku presťahoval z Toronta do New Yorku.
Nedávno sme sa s ním stretli v malej bratislavskej kaviarni medzi dvoma vystúpeniami jeho Trianga v Klariskách (trio v zložení Peter Breiner - klavír, Stano Palúch – husle, Boris Lenko – akordeón). Aj za týmto projektom, ako v mnohých iných prípadoch, stojí dlhoročný Petrov priateľ a kolega, skladateľ Vlado Godár, ktorý Petrovi pomohol aj pri vydaní rovnomenného CD-čka, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Pavian records.

* Vraví sa, že tango je juhoamerickým jazzom, pretože v sebe spája prvky viacerých kultúr...

PB: V tangu je naozaj všetko – sú tam vplyvy africkej hudby, cez habanéru, tanečnú hudbu, hudbu „verejných domov“, až po klasiku -  ja v tom vidím aj klezmerovské vplyvy, ktoré do južnej Ameriky priniesli židovskí emigranti. Na tangu je jednoducho fascinujúca tá úžasná zmes kultúr a vplyvov... Samozrejme, že v Argentíne existuje aj konzervatívne krídlo hudobníkov, ktorí trvajú na tom, aby sa tango hrávalo tak, ako v tridsiatych rokoch, ale žáner sa samozrejme vyvíja a nebráni sa iným vplyvom – napríklad v New Yorku sa každý rok koná festival jazzového tanga – čo je už samostatne jestvujúci žáner. Takže my sme neprišli s ničím prevratným. Iba ak s tým, že do toho občas primiešame klasiku. (Dodajme, že Triango má v repertoári aj aranžmán Cole Porterovho jazzového štandardu So in Love).

* Peter, do Kanady si odišiel pred 15-timi rokmi, ale je všeobecne známym tajomstvom, že si odvtedy vyprodukoval oveľa viac „slovenských“ projektov ako predtým. Na koncertoch v USA s tebou vystupovali aj slovenskí jazzmani...

PB: Väčšinu svojich nahrávacích aktivít som zrealizoval na Slovensku. Okrem toho sa mi podarilo uskutočniť asi tucet koncertných zájazdov so slovenskými orchestrami po celom svete. Robili sme aj jednu šnúru s istou tureckou flautistkou – spolu s bubeníkom Cyrilom Zeleňákom a basistom Jurajom Griglákom. S nimi som vystupoval aj v Kennedyho centre vo Washingtone. Hrali sme Bacha na jazzový spôsob.

* To je tvoja „špecialita“ - aranžmány klasiky á la jazz alebo popu á la barok...

PB: Kríženie žánrov - to je čosi, s čím som vlastne po prvý krát prerazil na medzinárodnej scéne – konkrétne to bol projekt Beatles go Baroque. Tieto nahrávky aranžmánov hudby Beatles v barokovom štýle objednal pôvodne Bohdan Warchal, ale nikdy ich nehral. Potom som nahral jednu časť v rozhlase s iným orchestrom a dirigentom Liborom Peškom, až si ich napokon všimli v zahraničí. Po prvý krát to vydalo vydavateľstvo EMI. Redakčne to však nebolo veľmi dobre zvládnuté. Vydali sme to potom ešte raz v reedícii vo vydavateľstve Naxos – doteraz sa z tohto CD-čka predalo asi 400 tisíc kusov! Hralo sa to už úplne všade. Dokonca to vyšlo aj na čierno – nahral to nejaký ukrajinský orchester. Bohužiaľ vymáhanie autorských práv je na Ukrajine trochu problematické... Aj niekoľko baletných súborov (American Ballet Theatre, Hong Kong Ballet) vystupovalo s touto hudbou (napr. v choreografii Stantona Welcha)...

* V Amerike sa už ale jazzu veľmi nevenuješ?

PB: Jazzu už skoro vôbec. Iba občas. Ale trochu aj v rámci projektu Triango – baví ma zapájať do toho, čo hráme, jazzové prvky, improvizáciu a pod. V Amerike je to príliš špecializovaný žáner, ktorému sa venuje množstvo oveľa lepších hudobníkov, než som ja – takže sa radšej držím svojho kopyta a som s tým aj úspešnejší.

* V New Yorku je asi trochu živšia hudobná scéna ako v Toronte, kde si žil doteraz...

PB: Vo všetkom, nielen v hudbe. Toronto je v porovnaní s NY taká dedinka. V New Yorku to žije...

* Peter, máš na svojom konte nevídané množstvo platní – pritom sa ti bez problému darí spájať „komerčné“ produkcie so serióznymi titulmi a náročnou tvorbou vážnej hudby...

PB: Pred pár dňami vyšla recenzia v britskom denníku The Times na moje posledné CD-čko – bol to Brahms, ktorého som nahral s London Filharmonic Orchestra (aranžmány Uhorských tancov) – a reakcia bola veľmi pozitívna. (pozn: citát: ...“aranžmány sú veľmi osobité, invenčné a zábavné.“) To je, samozrejme, z môjho pohľadu veľmi dobré...

* Napriek tomu sa aj v tvojej vlastnej tvorbe nedajú nepočuť jazzové vplyvy. Na posledných BHS v Bratislave si sa ako dirigent a klavirista podieľal na uvedení skladby Vlada Godára, v ktorej sa okrem iného aj veselo improvizovalo ...

PB: To bol Vladov nápad. On to tak napísal. Ale Vlado stál za mnohými mojimi krokmi...

* Napríklad..

PB: Bol to práve Vlado Godár, ktorý mi ešte ako môj spolužiak na VŠMU poradil, aby som skúsil hrať jazzový klavír. Venoval som sa tomu už v Košiciach, ale to boli iba také chabé pokusy. V Bratislave najprv vznikla kapela Fórum 57 (s ňou som napríklad upravil texty Beatles v jazzovom štýle a nahral hudbu k muzikálu Čarovná čaša) a potom už nasledovala spolupráca s bratmi Šebovcami, Petrom Lipom atď...

* Najvýraznejšie jazzové obdobie si však prežil v Orchestri Gustáva Broma. Tam si pôsobil ako klavirista i aranžér. Ako si sa tam dostal?

PB: Boli to len dva roky. Začalo sa to dosť nevinne – vlastne ako východisko z núdze. Keď som totiž – ešte za komunizmu – skončil vysokú školu, tak mi prišla ponuka na Fullbrightovo štipendium – mal som vyučovať inštrumentáciu a aranžovanie na Wayne State University v Detroite, v USA. Začal som si to vybavovať cez vtedajšie Ministerstvo kultúry SSR, kde sa toho zmocnil známy slovenský huslista. Ten vyhlásil, že ja ako mladý a neskúsený nemám na také čosi nárok. Až po mnohých rokoch som sa dozvedel, že ministerstvo napísalo v mojom mene odmietavý, čiže falošný list, ktorý za mňa ktosi podpísal s tým, že ja tam z nejakého dôvodu ísť nechcem... Virtuóz zároveň vyhlásil, že má na to nárok on - a šiel tam namiesto mňa...mimochodom mne vtedy z ministerstva oznámili, že žiadosť sa už nedá vybaviť, pretože je neskoro. Takže k Bromovmu orchestru som sa dostal trochu nečakane – mal som už takmer zbalené kufre, ale keďže mi to komunisti zariadili inak ... na druhej strane: Bromov orchester – to bola výborná skúsenosť.

* S ktorými muzikantmi sa ti tam najlepšie hralo?

PB: Na začiatku to bolo také podivné – keď som tam prišiel, tak tam nebola bohvieaká rytmika. Jednoducho to nebolo ono, takže som tam – s pomocou tichej diplomacie - dostal najprv Stana Herka na basu, ktorý bol v tom čase v špičkovej forme, a aj Cyra Zeleňáka - lepší bubeník podľa mňa na Slovensku nebol. Tú zmenu si všimli aj kritici – keď sme prišli hrať do pražskej Lucerny na jazzový festival, tak na druhý deň vyšli recenzie „Brom je zpátky“ a podobne. Boli sme tam vtedy piati Slováci - takmer celá rytmika plus Fero Karnok na trombón a Dušan Húščava – saxofóny a klarinet. Ani sme sa nezmestili do jedného auta, keď sme jazdili do Brna...

* Takže jazz na tebe zanechal “trvalé stopy“ – ako sa to prejavuje na tvojej práci s vážnou hudbou?

PB: Okrem toho, že ja nerobím veľké rozdiely medzi "druhmi" hudby, hrám aj klasické
koncerty s improvizovanými kadenciami – tak ako napríklad nedávno v Žiline s Komorným orchestrom (20.9.). A v hudbe, ktorú píšem, sa dajú nájsť jazzom ovplyvnené harmónie, rytmy, inštrumentácia – to sa nedá poprieť.

* Počúvaš väčšinou klasiku?

PB: Ani nie. Krátko predtým, ako som sem prišiel, som bol na vystúpení Mikea Sterna. Počúvam všetko, čo mi príde pod ruku, aj keď na to nemám veľa času.

* Na čom teraz pracuješ?

PB: V Amerike mám rozrobené nejaké projekty z vážnej hudby, ale nechcem o tom zatiaľ veľmi hovoriť. O tom po tom... V Kanade chcem ešte nahrať nejaké filmové hudby, ale tejto aktivite sa už snažím vyhýbať. V oblasti vážnej hudby mám totiž so svojim vydavateľstvom výnimočne dobrý vzťah, mám tam jednoducho toľko práce, koľko chcem. Keď prinesiem nejaký projekt, tak ho bez váhania zrealizujú. Sami mi pritom dávajú toľko roboty, že sa to ani nedá stihnúť. Naxos teraz nahráva so špičkovými svetovými orchestrami. Nedávno som napríklad pracoval s New Zealand Symphony Orchestra, čo je fakt vynikajúci orchester. Hrajú tam napríklad bývalí koncertní majstri z Los Angeles Filharmonic Orchestra, alebo z tokijského NHK Orchestra. Nahral som s nimi 3 CD-čka Janáčka. Operné suity. K Leošovi Janáčkovi mám mimochodom veľmi blízky vzťah, lebo som sa narodil v ten istý deň ako on. Spolu s Kafkom! (smiech)