Po Tomaszovi Stankovi nasledovala gitarová bravúra. Mike Stern (1953) sa na tom istom pódiu zjavil po 20-tich rokoch ako déjà vu. Ani len nepribral. Stále rovnaký, sympatický, na svoj vek mladistvý, mierne zženštilý, s charakteristickými dlhými vlasmi a úzkymi džínsami. Keď si vtedy pred 20-timi rokmi prvý raz omotával Bratislavu okolo prsta svojimi arkádovo stavanými sólami, hral vo vynikajúcej kapele vynikajúceho Michaela Breckera. Keď začal hrať teraz, bol som z poststankovskej letargie prebratý po prvých dvoch rifoch. Hotový zázrak, hoci dovtedy som bol na odstrel. Energia zo Sternovcov radostne striekala. Mohutne šliapajúci bubeník Dennis Chambers s výrazom miešača železa do toho energicky a pestro búšil. Skvelé! Hneď pri ňom sedel (lebo bol taký tučný, že proste stáť nemohol) rovnako fascinujúci basgitarista Anthony Jackson. Basgitaru mal vyrezanú tak, aby si ju mohol pohodlne oprieť o svoje obrovské brucho. S ohromne sympatickou a nevídane živou mimikou to na svojej 6-strunovej basovej gitare so širokánskym hmatníkom pražil s rovnakým nasadením ako bubeník. Posledným spoluhráčom bol fantastický tenorsaxofonista Bob Franceschini. Mal jasný výrazný tón bieleho Američana a jeho unisoná s gitarou boli jednoducho výborné. O tomto vystúpení niet čo pochybovať, veľká energia, vysoký muzikantský kumšt vyhraného a vyhraneného tímu, jasná idea, profesionalizmus. Síce nám nič nové ani doteraz nepočuté nepredviedli, ale Sternove klasické arkádové vrstvenie sól dokázalo potešiť, rovnako ako sóla skvelého saxofonistu. Ešte aj sóla na bicie a basu boli zaujímavé. Mike navyše s príznačnou technickou bravúrou ponúkol vkusné lyrické úvahy v intímne utlmených a flažoletových sólach, zvukovo aj muzikantsky bohatých, siahajúcich od krásnych bluesových zlomov až po vesmírne tóny... Hmm, ako veľmi platí, že „keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté“...