Stretli sme sa v septembi tohto roku na jazzovom festivale v nemeckom Viersene, kde bol ako zodpovedný redaktor za nahrávanie celého festivalu pre West Deutsche Rundfunk (WDR). Rozhovor s ním pripravil spolupracovník redakcie Jazzovinky Jaroslav Rozsíval.

* Bernd, pre koľko vysielacích okruhov WDR pracuješ?

BH: Momentálne produkujem pre dva programy zo šiestich. WDR 3 a WDR 5. V našom rozhlase sa ale chystá na budúci rok programová reforma. A potom by sa už na programe, určenom pre hovorené slovo, mali vysielať iba hovorené programy a na hudobnej vlne iba hudba. Všetci sa na to tešia, pretože potom by sme sa mali na WDR venovať jazzu v oveľa väčšom a širšom rozsahu. Teraz je to tak, že každý deň máme nejaký program, v pondelok dokonca dva – na Trojke sú to historické koncerty a na Päťke zase historické portréty. A v sobotu vysielame spolu s ORF – máme tam pomerne veľa veľkých formátov (napríklad Jazz Night) - podieľame sa na desiatich veľkých festivaloch v našej krajine a z nich robíme živé prenosy.

* Aká je vaša spolupráca s inými rádiami?

BH: S rakúskym ORF sa tá spolupráca na Jazz Night vyvinula veľmi dobre a keďže my máme vlastný jazzový festival WDR 3 Jazz Cologne a tento festival sa prenáša naživo, čo je asi najdlhší jazzový vysielací formát aký poznám, tak v rámci tých 11 hodín znejú nielen live prenosy, ale aj záznamy, tak ako sme od odkukali od ORF.

* WDR má aj svoj big band.

BH: Áno, náš orchester práve vyhral aj Grammy.

* Gratulujeme...U nás je čosi také už iba vecou histórie. Ako prebieha vaša spolupráca s big bandom a podieľate sa aj na dramaturgii orchestra?

BH: Nie, to má na starosti môj kolega. Ja vysielam mesačne 72 hodín programu. To je už naozaj maximum. Orchester má svojho manažéra, ktorý sa stará o jeho pravidelnú produkciu, live koncerty.

* Orchester sa sústreďuje predovšetkým na nahrávky?

BH: Big band pracuje zvyčajne 8 až desať dní na novej produkcii, ktorá sa potom predstaví verejnosti naživo a nahrá sa...a predvedie sa koncertne tak, aby sa to oplatilo, keď sa pripraví nejaký projekt so známymi hudobníkmi. Severné Porýnie - Westfálsko je veľké, takže orchester chodí na zájazdy a cieľom našej intendantúry je predstaviť toto teleso v celej krajine. Nedávno spolupracoval WDR big band s Maceo Parkerom. S veľkými menami svetového jazzu spolupracujeme už od 80-tych rokov. V Kolíne tak boli pravdepodobne všetci veľkí jazzoví sólisti a speváci aj vďaka dobrému finančnému zázemiu. Orchester je pritom financovaný výhradne z rozpočtu WDR! Okrem toho má WDR Big Band na programe aj program pre žiakov. To sú programy, v ktorých sa často miešajú žánre – napríklad spolu s nejakým DJ-om. Osobne o tom nemám valnú mienku, ale chápem, že je to pre propagáciu telesa celkom dobré.

* U nás prebieha už pomerne dlho diskusia o tom, ako najefektívnejšie financovať verejno-právne inštitúcie, ako napríklad Slovenský rozhlas, či Slovenskú televíziu. Ale pokiaľ viem, aj u vás existuje takáto debata, napriek skutočnosti, že Nemecko alebo Severné Porýnie - Westfálsko, má oveľa viac obyvateľov a tým aj väčší príjem z koncesionárskych poplatkov.

BH: Prednedávnom sme obdržali výrok ústavného súdu, týkajúci sa žiadosti viacerých predsedov vlád spolkových krajín o skrátenie rozpočtu verejnoprávnych televízií a rozhlasov. Súd to odmietol ako protiústavný krok. Takže ide o ohromné potvrdenie oprávnenenosti našej existencie. Podľa mňa však naše televízie a rozhlasy ponúkajú v porovnaní s inými štátmi oveľa vyššiu programovú kvalitu. Máme na pomerne vysokej úrovni žurnalistiku a aj keď je niekedy trochu arogantná, je, a to treba zdôrazniť, nezávislá. A tým pádom sme aj my v situácii, kedy môžeme naozaj nezávisle informovať poslucháčov o vydavateľstvách a ich tituloch, o hudobníkoch, či osobnostiach a nemusíme sa pritom orientovať podľa záujmov tých - ktorých skupín.

* Necítite napriek tomu určitý tlak, ako verejnoprávna inštitúcia, zo strany komerčných staníc?

BH: Nie. To je kuriózne, ale komerčné stanice sú také zlé, že ani z hľadiska kvót na tom nie sú tak dobre, až na RTL. Ale tá sa niekedy správa takmer verejnoprávne. Verejnoprávne stanice sú vlastne jediné, ktoré v Nemecku podporujú jazz – z tohto hľadiska má verejnoprávny rozhlas v Nemecku málo problémov, tie má skôr sám so sebou.

* Aká je odozva vašej činnosti u odborného publika a u hudobníkov?

BH: Čo sa týka prístupu k hudbe, tak vidno, že u väčšiny mladých necítiť snahu o určitý purizmus, predtým to bolo tak, že keď niekto hral popri jazze aj tanečnú hudbu, tak musel doslova prejsť krstom, aby ho opäť akceptovali. Tento „avantgardný“ postoj sa už zmenil. Je tu nová generácia hudobníkov. Ani si už neviem predstaviť, žeby raz fenomén jazz zmizol. Ale ako redaktor musím „obslúžiť“ všetkých poslucháčov. Čiže ako prívržencov starej gardy, tak aj mladých. Venujem sa viacerým špeciálnym oblastiam, ktorým potom patria samostatné programy. Napríklad máme k dispozícií asi 1200 historických koncertov, ktoré teraz postupne spracúvame. Je o ne veľký záujem. Pritom sa musíme venovať aj jednotlivým formátom, a dobre ich rozlíšiť, aby sme nehádzali do jedného hrnca všetko mladé s avantgardným a podobne. Tak, aby jednotlivým formátom zodpovedala aj tá kvalita, ktorú od nich poslucháči očakávajú. Máme toľko vysielacieho času, že môžeme oslovovať jednotlivé poslucháčske skupiny.

* O čo je u vašich poslucháčov najväčší záujem?

BH: Väčšina našich poslucháčov, či tých, ktorí navštevujú našu web stránku, chce informácie o nových tituloch. A ako som spomenul, je tu veľký záujem o historické koncerty. Takí poslucháči by najradšej počuli iba nemého moderátora, ktorý by povedal iba „Teraz stlačiť play“ a potom by nasledoval celý koncert. Iní chcú mať zase totálny prehľad o tom, čo je na trhu nového v tej-ktorej oblasti. To sú dve najväčšie skupiny poslucháčov.
Ja osobne sa snažím aj o kultúrno-politické zadefinovanie našej pozície, takže sme napríklad zaviedli výročnú cenu WDR Jazz od roku 2004. Cena sa delí na štyri časti: pre bigband, za kompozíciu, improvizáciu a je tu aj čestná cena – odmeňovaní sú tí, ktorí sa podieľajú na rozvoji jazzu v Severnom Porýní - Westfálsku.
Ďalej spolupracujeme aj so školami. Napríklad s dvoma hudobnými vysokými školami v našej krajine, ktoré vychovávajú jazzmanov. Školy od nás dostanú financie na tzv. Jazz campus a s ich pomocou si zorganizujú celú akciu s koncertmi, ktoré si nahráme. A potom tu máme aj tzv. Spoločenstvo nezávislých klubov – tri najdôležitejšie kluby v krajine, ktoré sme si vytipovali, vytvoria spolu s nami akciu, ktorú potom nahrávame. Našim cieľom je podpora lokálnych jazzových klubov.
Okrem toho sme pred dvoma rokmi začali vyrábať kultúrno - spoločenské reportáže o jednotlivých mestách. Jeden náš kolega sa v rámci svojej investigatívnej činnosti prebojuje vždy k starostovi a spýta sa ho: „Koľko dávate na jazz?“ Pretože niektoré mestečká, ako Viersen, dávajú na rozvoj jazzu veľké sumy, iné, ako napríklad Leverkusen, veľmi málo. Ale čo je zaujímavé, všetky mestá majú záujem dostať sa do tohto programu. Už teraz vidno, že program má svoje pozitívne dôsledky – po našich otázkach sa zväčša uvoľnia aj dlhodobo neexistujúce prostriedky aj na podporu jazzu. Čiže aj takto sa dá robiť rozhlas: Tak, že priblížime ľuďom, daňovým poplatníkom, ako sa narába s ich peniazmi, určenými na podporu kultúry. Profitovať z toho môžu všetci.