Na Bobbyho som sa úprimne tešil aj napriek istému sentimentu z faktu, že tento zázračný muž nás už po toľkých rokoch svojej kariéry nebude mať veľmi čím prekvapiť. Nechať si však ujsť príležitosť vidieť naživo jeden z hudobných divov sveta, by bolo trestuhodné.
Bobby je nevídaný - neslýchaný fenomén kreativity v hre na vlastné telo. Hoci jeho hlas znie nenápadne, keď začne na sebe hrať (čiže klepať, búchať, tlieskať, dýchať, pískať, vzdychať, atď.), vzniká dojem, že hrá celý orchester. Jeho prejav, podobne ako slávičí spev, je zrozumiteľný každému.
Má toľko energie, fascinujúcich improvizačných schopností, talentu a kreatívneho
potenciálu, že svojich poslucháčov trvalo privádza k úžasu. A tento úžas som túžil opäť zažiť. Nebol som sám. Mnohí nadšenci si vo veľkom predstihu kupovali drahé vstupenky na jeho druhú bratislavskú show. Robili tak možno aj preto, že tá prvá show, pred 22 rokmi, bola zázrakom, ktorý sme tu v komunistickej Bratislave ešte dlho predychávali.
Niektorí z nás sem-tam prepadnú pochybnostiam, či Bobby nie je len nejaký Coperfield, ktorý si z nás tak trochu strieľa a má všetko vypočítané na efekt. Nie je to len využívanie výnimočnej schopnosti manipulovať s publikom? Veď z hudobného hľadiska zväčša pracuje s jednoduchými štruktúrami, postavenými
najmä na opakujúcich sa figúrach, ako melodických tak aj rytmických. Spôsob, akým to robí, je však neuveriteľný. Divák má pocit, že sa pozerá na anjela, chce sa ho dotknúť, stať sa jeho priateľom. Je tento pocit pravdivý? Bol som rozhodnutý prísť tomu na kĺb.
Vyzbrojený dobrým ďalekohľadom a usadený nad pódiom som sa díval Bobbymu aj účinkujúcim priamo do očí. A videl som nefalšované nadšenie aj rozpaky z očakávania čo príde v očiach prizvaných spoluúčinkujúcich Close Harmony Friends a Zboru bratislavského konzervatória. Videl som rovnakú radostnú trému a rozrušenosť Lucie Lužinskej, ktorá vo svojom krátkom príspevku rýchlo prešla
do nadšeného oddania sa Bobbyho žiare a jeho nasledovaniu v improvizácii na známu tému. Podobne ako v televíznych záznamoch Bobbyho koncertov, ani tu sa nik z divákov v prvom rade publika nehanbil spievať, veď s Bobbym to zvládne každý. Sála reagovala s neuveriteľnou spontaneitou na najmenší podnet. Bolo príjemné počuť „improvizované“ harmonické a rytmické rozcvičky takého obrovského zboru, akým bola naplnená aréna NTC. Viem určite, že toto sme si vopred nenacvičovali. Údajne ani tanečný pár, ktorý sa dostal na pódium po výzve k tancu, nebol dohodnutý. Svojim výkonom pomohol príjemne zahladiť rozpaky po kazačkovom sóle Close Harmony Friends,
kde Bobby účinkoval ako radový zborista.
Videl som aj detaily Bobbyho príťažlivej, no vyčerpanej tváre. Jedno oko mal silne začervenené. Bol nepochybne unavený. Uvedomoval som si, že v takom stave nemôže isť na plný výkon, že sa viac trápi, ako si užíva. Zo zákulisia sa vynieslo, že slovenských spoluúčinkujúcich do dramaturgickej schémy jeho vystúpení vybrali slovenskí usporiadatelia, no nácvik programu s nimi vraj netrval ani 5 minút. Vystúpenie bolo z ich hľadiska naozaj improvizované. Opäť som teda nič neodhalil, napriek tomu sa mi červa pochybnosti o Coperfieldovi v Bobbym s istotou vylúčiť nepodarilo...
Ak sa dá koncertu niečo vyčítať,
tak len Bobbyho únava. Bol to tretí koncert po sebe po dvoch predchádzajúcich v Prahe s hosťami ako Dan Bárta a podobne. Praha nás tak obrala o väčší zážitok. A tiež kazačková častuška v podaní Close Harmony Friends so zvláštnym textom od Zora Laurinca. Vraj si ju vybral Bobby, no vyznela divne. Škoda. Taký Kohútik jarabý by bola možno vhodnejšia téma.
Francis Ford Coppola povedal o All Pacinovi a Jackovi Nicholsonovi, že to najvrcholnejšie už zo seba raz vydali, a nie je možné to zopakovať. Napriek všetkej úcte a pretrvávajúcemu rešpektu, tento koncert naznačil, že to zrejme svojim spôsobom už platí aj pre Bobbyho McFerrina. Uvidíme.
Stručné CV:
Bobby McFerrin sa narodil v roku 1950 v Británii. Vyrastal v New Yorku v hudobníckej rodine. Debutoval v roku 1982 EP platňou. Neskôr vydáva LP The Voice (1984) a Spontaneous inventions (1985). Vystupuje na Bratislavských Jazzových Dňoch (1986). Nasledujú ďalšie LP: Elephant’s child (1987), Simple pleasures (1988) obsahujúca pieseň Don’t worry be happy, ktorá z neho urobila hviezdu najvyššieho kalibru, ďalej Medicine music (1990), Many faces of bird (1991), Sorrow is not forever (1994), Paper music (1995), Bang! Zoom (1997), Circlesongs (1997), Mouth music (2001) a Beyond words (2003). Naspieval ústrednú melódiu k The Cosby show a Synovi ružového pantera, skomponoval filmovú hudbu (Knick Knack), uskutočnil nádherné nahrávky v spolupráci s najvýznamnejšími osobnosťami doby, ako sú napríklad: George Martin, Chick Corea, Bela Fleck, Yo-Yo Ma, Dizzy Gillespie, Al Jarreau, Quincy Jones, Herbie Hancock, Wynton Marsalis a ďalší. Venuje sa vážnej hudbe, koncertuje ako dirigent s najlepšími orchestrami sveta. Po celý čas si zachováva typickú skromnosť a očarujúcu ľudskú bezprostrednosť. Má rozsah 4 oktávy a je majiteľom 10-tych cien Grammy (!).
