Spomedzi piatich koncertov „rezidenčného umelca“, saxofonistu Joe Lovana, bol vrcholom citlivý a elegantný dialóg s klavírnym veteránom Hank Jonesom. Nadšené ohlasy sprevádzali všetky vystúpenia deväťdesiatročného klavírneho pioniera v rámci festivalu Jazz Baltica a tieto reakcie na Jonesovu prítomnosť neboli len predstieranými prejavmi úcty k „chodiacej histórii jazzu“, či pravdepodobne najvýznamnejšej žijúcej osobnosti zosobňujúcej dejiny jazzového klavíra.

Spoločný koncert na ktorom obaja páni predstavili materiál z albumu Kids – Live at Dizzy´s Club Coca-Cola (Blue Note Records, 2007) nenechal nikoho na pochybách. Posolstvo Jonesovej hry funguje v sólovej, či ansámblovej komunikácii (čo nakoniec dokázal ďalší deň v klavírnom duu s Don Friedmanom, alebo s najmladším objavom festivalu – saxofonistkou Grace Kelly). Razantnosť a emocionálnu naliehavosť jeho klavírnej interpretácie možno vnímať nielen ako „historicky poučenú“, ale vďaka unikátnemu spôsobu vedenia harmonického sprievodu za výsostne aktuálnu. Projekt dostal titul podľa nádhernej skladby Thada Jonesa Kids are Pretty People. Z tejto náročne štrukturovanej témy dokázali obaja partneri vyťažiť výrazové maximum. „Joe je nesmierne emotívnym hráčom, jeho prístup k hudbe je v mnohom podobný môjmu – hrať presne tak ako danú tému cítim v danom okamihu“, povedal mi po koncerte Hank Jones. „Myslím, že sme naladení na rovnakú vlnovú dĺžku, čo to dôvodom fungovania našej spoločnej komunikácie.“

Detskú hravosť, radosť z objavovania a spontánnosť pretavili páni do každej z prednášaných tém. Predovšetkým záverečná balada Quiet Lady (ďalšej spomienky na brata Thada Jonesa) bola pre mňa osobne emocionálnym vrcholom festivalu Jazz Baltica 2008. „Nesmierne ma mrzí – a žiaľ to už nebudem môcť nikdy napraviť – je skutočnosť, že som spolu so svojími bratmi Thadom a Elvinom realizoval veľmi málo spoločných projektov“, konštatoval so slzami v očiach staručký pán. Vďaka za tento úprimný hudobný dialóg, na ktorý môže byť jazzový klan Jonesovcov pyšný.