Ulf Wakenius - swingujúci Švéd v smokingu stojaci za chrbtom Petersona. Oscarov dlhoročný spoluhráč, Oscarova „ľavá“ ruka.
Tento obraz som mal zafixovaný vždy, keď som počúval európskeho gitaristu na nahrávkach Oscara Petersona alebo Ray Browna. Šťavnatá ponuka, hrať s tvorcami a legendami jazzu mala však okrem všetkých pozitív aj jednu podmienku - prispôsobiť sa hudobnému konceptu lídrov. Do tejto mozaiky vtedy zapadol gitarista dokonale, keďže jeho spôsob hry vychádza zo štýlu Joe Passa, dávneho spoluhráča obidvoch spomínaných. Úlohy štýlového sidemana aj sólistu zároveň sa podľa všetkého Wakenius zhostil skvele, o čom svedčí aj fakt, že bol spoluhráčom legiend až do konca ich dní.
Kto očakáva podobný obraz (a zvuk) z posledného CD Love is Real (ACT) bude prekvapený. Líder Wakenius vymenil svoju ošúchanú elektrickú ARIU za klasickú gitaru, smoking prezliekol za ležérne, pohodlné šaty a pulzujúci swing rozpustil v rovných latin rytmoch, v bublajúcich groovoch a vo farebných plochách. Jeho predchádzajúca trio nahrávka Notes from the Hearth je venovaná hudbe Keith Jarretta, súčasná je pripomienkou hudby klaviristu Esbjörn Svenssona , ktorý je s výnimkou jednej, autorom všetkých kompozícií. Čo robí túto nahrávku výnimočnou, je spojenie Wakeniovej muzikality - jej silnou súčasťou je aj technická vyspelosť - spolu s farbou sláčikového quartetu, v tomto prípade Radio.string.quartet.vienna. Títo majú so žánrovým crossoverom veľké skúsenosti – napríklad na CD rovnakej spoločnosti – Celebrating Mahavishnu Orchestra. Zaujímave sú aj pre sláčikový kvartet netypické aranžmány, kde je teleso vnímané ako jednotný nástroj a často sa dostáva do rytmických unisón s klavírom a rytmikou, čo býva často slabšou stránkou klasicky školených hráčov. No nie v tomto prípade! Druhá strana ich výrazu je zas zastúpená farbami zvukov a plôch. Obidve polohy pôsobia veľmi príjemne a dávajú nahrávke moment prekvapenia a nový smer. Celkovo sa v skladbách objavujú aj perkusie a fluidum albumu je tak trochu naplnené štýlom etno.
Wakenia podporuje už overená rytmika z predošlého CD Notes from the Hearth – na kontrabase Lars Danielsson a Morten Lund na bicie a perkusie. Tentokrát prizvali klaviristu Lars Janssona. Celkom dobre som neporozumel zámeru pozvať si ďalších hostí. Zatiaľ čo nemecký trubkár Till Brönner dostal malý „priestor“ na nečakanú improvizáciu na konci skladby Seven Days of Falling, jeho kolega Paolo Frescu sa zapojil len v téme posledného songu Viaticum. Ďalším z dychárov je trombónista Nils Landgren, ten sa podiela krátkou improvizáciou na ploche harmonicky jednoduchej Good Morning Susie Soho. Napriek tomu, že všetci vstúpili do nahrávky veľmi vkusne, v celom koncepte CD pôsobia žiaľ nevýrazne, práve pre nedostatok priestoru na začlenenie sa do skladby a vystavanie improvizácie.
Nakoniec, hlavným sólistom albumu zostáva Wakenius a prináša príjemné prekvapenie, keď namiesto obvyklého štipľavého jazyka bebopových behov, rozpráva tento príbeh lyrickejšou rečou.
Asi je prirodzené, keď sa hudobník, ktorý sa pohyboval prevažne v mainstreame, po určitom období vydá novou, vlastnou cestou. Pri Wakeniusovi mám pocit, že tento svoj „nový“ sound a výraz držal dlhodobo pod „pokličkou“. V spojení so sláčikovým kvartetom a kompozíciami Esbjörn Svenssona tak vznikol príjemný album, ktorý prekvapil.
