Stanley Clark (1951), Marcus Miller (1959) a Victor Wooten (1964). Bombasticky uvádzané trio bombardických basgitaristov nebolo v skutočnosti trio, ale quintet. Pribudli bubeník Derico Watson a klávesista Federico Gonzales Pena, ktorí na pozadí odvádzali špičkový výkon. Koncert ponúkol všetky kvality vrcholovej svetovej show v podaní famóznych inštrumentalistov. Show bola vysoko profesionálna, nebolo v nej prakticky žiadne hluché miesto. Mali sme v PKO fantastický zvuk a všetky účinkujúce basgitary boli veľmi dobre rozlíšiteľné. Boli sme svedkami vzrušujúcich a vtipných pretekov v synkopickom a funkujúcom rapkaní na basgitarách, počuli sme mnoho chytľavých riffov a groovov.
Marcus Miller sa tiež predviedol ako slušný saxofonista a basklarinetista. Stále rovnako sympatický a iskrivý Stanley Clark predviedol okrem svojej perfektne znejúcej „tenorovej“ basgitary aj prekrásny 120 - ročný nemecký kontrabas. Napadlo mi, čo by asi na jeho exhibičné kontrabasové číslo povedali učitelia konzervatória... Victor Wooten sa predviedol s krabičkami a improvizovaním ponad vlastné, namieste vznikajúce a v slučke prehrávané témy (loops). Victor vrstvil a vrstvil a bavil publikum. No majstrovká úroveň takého Douga Wimbisha z Living Colour v tejto technike bola pre neho vzdialenou métou. Páni spoločne predviedli mnohé známe citáty, z ktorých najznámejšia bola Millerova Tutu z  rovnomenného Davisovho albumu.
Bohužiaľ, celý obraz show bol zložený z tých istých niekoľkých dielikov jazzového lega, ktoré už viac ako 20 rokov dôverne poznáme. Pamätám si veľmi dobre na šťavnatosť a čerstvosť fantastického koncertu Stanleyho Clarka v Bratislave v roku 1985. Patrí k jedným z vrcholov histórie bratislavského festivalu BJD. Tak isto vidím pred očami mladučkého Marcusa Millera hrajúceho fantastické veci na legendárnom koncerte Milesa Davisa vo Varšave v roku 1983. A veru nepadlo mi dobre vidieť, ako títo ambiciózni rýchloprstí páni opakovane ťažia z prostého vzorca, na ktorý kedysi dávno vo svojej mladosti prišli. Ako ustrnuli a vzdali sa osobného hudobného hľadačstva a progresu.

Tento koncert bol naozaj profesionálny, no bolo ho cítiť starinou, ktorú sa žiadalo vyvetrať. Veď koho by zaujímal Coperfield, keby chodil 20 rokov po pódiách a stále nechával miznúť tú istú megalokomotívu a odrezával hlavu tej iste šarmantnej blondíne z publika.