O francúzskom akordeonistovi Richardovi Gallianovi väčšina z nás po prvýkrát počula v súvislosti s jeho vystúpením na Bratislavských jazzových dňoch 1997. Vtedy bol podľa slov Petra Lipu vôbec po prvýkrát v rámci festivalu predstavený akordeón ako „nástroj, na ktorom je možné hrať nielen tango alebo folklór, ale rovnako dobre aj jazz“. (Snáď pre zaujímavosť – v spomínaný večer „jazzákov“ bol akordeón ešte pred Gallianovým koncertom súčasťou projektu Dances poľského saxofonistu Zbygniewa Namyslowského).

Galliano je bezpochyby géniom tohoto nástroja. Rodák z francúzskeho Cannes sa od detstva zaujímal nielen o akordeón, ale tiež o klavír a trombón. Hru na tieto nástroje vyštudoval na konzervatóriu v Nice a ešte skôr ako začal koketovať s jazzom, prepadol francúzskemu šansónu. V 70-tych rokoch opustil úspešne sa rozbiehajúcu kariéru klasického akordeonistu (dvojnásobný víťaz celosvetovej World Cup), presťahoval sa do Paríža, kde sprevádzal vynikajúcich šansoniérov Juliette Gréco, Charlesa Aznavoura, či Clauda Nougara. Priekopnícky Astor Piazzolla inšpiroval Galliana k vytvoreniu vlastného „jazzyka“, v ktorom sa prelína new musette, šansón, tango nuevo, folklór, gypsy swing... Vynikajúce albumy pre label Dreyfus Jazz – Viaggio (s Birelli Lagrenom), New York Tango (s Lagrenom, George Mrazom, Al Fosterom) alebo Ruby My Dear (s Larry Grenadierom a Clarence Pennon) na seba nedali dlho čakať.

Pondelkový koncert vo viedenskom Konzerthause bol v prvom rade prezentáciou aktuálneho Gallianovho albumu Love Day (Milan Records). Hlavných aktérov Galliana a kubánskeho klaviristu Gonzala Rubalcabu však namiesto štúdiovej rytmickej sekcie (Charlie Haden – Mino Cinelu) sprevázala nemenej hviezdna dvojica – kontrabasista George „Jiří“ Mraz a bubeník Clarence Penn. Francúzsko – kubánsko – česko - americký konglomerát rôznorodých hráčskych osobností ostal na pódiu v réžii lídra a v intenciách lyrických kompozícii nového albumu. Love Day vnímaný podľa Gallianových slov ako suita zobrazujúca jeden všedný deň, postráda na rozdiel od predošlých albumov tohto umelca istý temperament. Pódiové dianie tieto nedostatky čiastočne vyvážilo.

Hneď široká sentimenálna téma úvodnej Aurore naznačila, že devízou týchto hráčov je senzitívnosť a vzájomná interaktivita. Predovšetkým Galliano s Rubalcabom si v priebehu večera majstrovsky „prehadzovali“ fragmenty, ktoré postupne dopĺňali. Špecifickou bola zvukovosť kvarteta obmieňaná predovšetkým Gallianovým povestným citom pre dynamiku a voľbu registrov. Práve Love Day poukázal väčšmi, ako ktorýkoľvek z jeho predchádzajúcich projektov, na možnosti nástroja, ako aj Gallianovo majstrovstvo (ako akordeónové, tak na malej ústnej accordinev skladbe Appel Pie).

Rubalcaba slúžiac celku sa snažil krotil explozívnosť, ako aj rytmickú plnokrvnosť svojej hry. Majstrom drobnokresby sa tentokrát ukázal perkusionista Clarence Penn, naopak George Mraz zrejme nemal svoj deň, pretože povesti svojho plného a nádherne čistého tónu, ako aj bezchybnej intonácii ostal čosi dlžný... Prekrásna pocitová prezentácia albumu korešpondovala s monumentálnym priestorom filharmonicke koncertnej sály, čo publikum náležite ocenilo.