Matúša Jakabčica netreba nejako zvlášť predstavovať. Jazzový gitarista, skladateľ, aranžér a producent v jednej osobe, toho má za sebou už naozaj dosť – štúdium kompozície na prestížnej Berklee College of Music v Bostone, dlhoročnú pedagogickú činnosť na štátnom Konzervatóriu v Bratislave a v neposlednom rade hudobné úspechy nielen s tými najlepšími slovenskými hudobníkmi, ale pochopiteľne tiež so zahraničnými špičkovými umelcami. Jedným z nich je aj Harry Sokal. V produkcii rakúskeho ORF vyšiel Jakabčicovmu Big Bandu v spolupráci so Sokalom album, ktorý začiatkom tohto roka pokrstil Juraj Kukura v divadle Aréna. O tom, aký je spomínaný album po hudobnej stránke, sa dočítate ďalej. Jedna skladba Harryho Sokala, dva jazzové štandardy a šesť skladieb z Jakabčicovej dielne – všetky v jeho úprave – sú hudobne farebné a rôznorodé. Cítiť v nich ale jasný Jakabčicov rukopis, pozornému poslucháčovi jasne „čitateľný“.
Úvodná kompozícia albumu 1.4.E.M. počas jedenástich minút ponúka nielen osvedčenú kvalitu, ktorá sa od Jakabčica už viac-menej očakáva. Výborný aranžmán podložený bezchybnou rytmickou sekciou drží poslucháča v pozornosti počas celého trvania skladby, nenaruší ho ani zásadný zlom v harmonickej časti, niekde v druhej polovici kompozície.
Pozoruhodná je tiež v poradí tretia skladba s názvom Suite: No Name Extension. Dominantnú časť tejto sedemnásťminútovej kompozície tvoria sólo party Harryho Sokala, v ktorých vyniká jeho charakteristický dôraz na konkrétnosť tónu. Navyše brilantne spracované dychové pozadie skladby jej dáva priestor, v ktorom má dynamika neobmedzenú možnosť naplno pracovať.
Ďalšie skladby na albume sú vo svojej štruktúre taktiež rôznorodé. Spája ich však Jakabčicova aranžérska schopnosť, ktorá po hudobnej stránke a inštrumentálnej virtuozite dáva vyniknúť nielen Sokalovi, ale aj ostatným členom big bandu. Spomenúť treba najmä výborného Radovana Tarišku na altsaxofóne.
V poradí piata skladba prináša poslucháčovi uvoľnenie od prepracovaných jazzových harmónií. Dominuje v nej najmä klavírna sólo časť, výborne podložená dychovými nástrojmi. Treba povedať, že práve spracovanie dychových nástrojov je na albume to najpozoruhodnejšie. K tomu faktu sa ešte musí pripočítať už spomínaná virtuozita jednotlivých členov big bandu a tiež samozrejme Harryho Sokala.
Touto pozoruhodnou symbiózou vznikli taktiež pozoruhodné jazzové nahrávky. Jakabčic v ich aranžovaní iba potvrdil, prečo získal niekoľko prestížnych ocenení v oblasti jazzovej kompozície. Aj záverečné dva štandardy, najmä už What A Wonderful World, znejú v jeho úprave neopočúvane a zaujímavo.
Ak by sme mali zo slovenských jazzových hudobníkov vybrať tých najlepších, s určitosťou by medzi nimi nechýbal ani Matúš Jakabčic. Čo sa týka jazzovej kompozície a aranžmán, patrí určite k najužšej špičke nielen na Slovensku, ale prinajmenšom tiež v európskom meradle. Dôkazom toho sú aj tieto nahrávky s Harrym Sokalom, ktoré sa určite oplatí počuť.