Tak som sa dočkal! Konečne som naživo zažil čierneho koňa poľského jazzu, priam zdroj poľskej národnej hrdosti, vychýreného klaviristu Leszka Możdżera (*1971). Tento zvláštny štíhly dlhovlasý chlapík, pripomínajúci skôr mĺkveho študenta katolíckej univerzity a brigádnického organistu na nedeľných omšiach, má za sebou skutočne skvelú kariéru. V Poľsku je absolútnou hviezdou od svojej rannej mladosti. Vlastní obrovskú zbierku ocenení. Od roku 1994 je napríklad každoročne vyhlasovaný najlepším klaviristom krajiny. Vo svojom životopise má spoluprácu s veľkými hviezdami ako: Arthur Blythe, Buster Williams, Billy Harper, Joe Lovano, Pat Metheny, či Archie Shepp a ďalší. Podieľal sa ne celej stovke albumov, z toho na dvanástich vlastných. Od roku 2004 hrá v triu s fantastickými spoluhráčmi: hviezdnym švédskym kontrabasistom a violončelistom Larsom Danielssonom a neuveriteľne ohybným a inšpirujúcim izraelským perkusionistom s tureckými koreňmi Zoharom Frescom.

Możdżer nie je žiaden maskulínny klavírny ekvilibrista, ale muzikant s dušou. Možno Chopinovskou. Má vlastný výraz a štýl, pozná svoju pravdu a má prešliapané svoje vlastné hudobné cesty. A o tom hrá. Pre odchovancov amerických jazzových liahní sú jeho slovanská lyrická farebnosť, krehkosť a melodika nedosiahnuteľné méty. A práve takéto, nám blízke esencie, začali so vzrušujúcou pulzáciou ako živá voda vytekať z klavíra hneď od úvodných tónov prvej skladby. A nič na tom nezmenil ani fakt, že prvá skladba bola z pera Švéda Danielssona. Trio pokračuje krásnou skladbou Sortorello pochádzajúcou z 12. storočia. Patrí k jeho najpočúvanejším na hudobných portáloch. Leszek v nej predvádza umný a premyslený efekt preparovaného klavíra. Znamená to, že počas hry umiestňuje na struny klavíra sklenené poháre a rôzne iné pomôcky. Znie to výborne, zaujímavý efekt rozhodne nie je samoúčelný. Johna Cagea to nepripomína ani trošku. No v ďalších skladbách moju pozornosť čoraz viac púta skromne pôsobiaci Zohar Fresco. Hrá famózne, jeho perkusie majú objavný a čistý zvuk. Nepamätám si, kedy naposledy ma nejaký perkusionista tak upútal. Využíva efekt extrémne citlivého snímania mikrofónmi. Vďaka tomu dokáže zmeniť svoju tamburínku na neuveriteľne širokospektrálny nástroj schopný ševeliť aj znieť ako mohutný kopák. Na nohe má priviazané hrkálky, hrá zväzkami prútov na svojich stehnách a prstami na činelkách. Vďaka citlivosti mikrofónov hrá vlastne aj tým najjemnejším pohybom tela. Hrá s takou nenútenosťou, prirodzenosťou a pohybovou úspornosťou, že to vyráža dych. Ani na chvíľu neskĺzne do samoúčelnej exhibície. Je to skvelé. Tak nejako možno hrajú beduíni vo svojich stanoch, keď im je fajn. Spomínam na nebohého Doda Šošoku, veru mal by čo obdivovať. Zahanbiť sa nedal ani Stinga pripomínajúci Lars Danielsson. Je nesmierne presný, zvukovo bohatý a muzikantsky nápaditý. Prekvapil, keď si zničohonič zapol efektovú škatuľku a jeho krásny znejúci kontrabas sa premenil na Pontyovské elektro-husle. Lars tak s veselým úškľabkom odpálil zopár rifov v duchu Jeana-Luca a dokonale dramaturgicky osviežil dovtedy totálne unplugged koncert. Predviedol aj bezvadné kúsky na violončele v skvelej kombinácii s preparovaným klavírom Możdżera.

Napriek celkovo dobre premyslenej dramaturgii, však začal tento šťavnatý koncert s krásnym, krištáľovo čistým zvukom a obsahom ku koncu akosi strácať dych a spád. Kolega poznamenáva: nezdá sa ti, že hrajú stále tú istú skladbu? V záverečných prídavkoch  sa slovanská lyrika zošmykla do intenzívnej príbuznosti so sladkými jemne tepavými hitovkami Richarda Bonu. Spevom ho zastúpil Zohar Fresco. Úprimne povedané, po predvedenom výkone ma tým trochu zaskočil. Na úplný záver páni pridali svoj spievaný variant Davisovskej témy So What, a to sa mi už naozaj zdalo nadbytočné. Akosi tým znegovali vytvorené kúzlo. Škoda. No nevadí, celkovo bol koncert veľmi dobrý. Ale so zážitkom, aký mi nedávno ponúkol Brad Mehldau so svojim triom vo Viedni, sa to porovnať nedalo.