Pre slovenského poslucháča jazzu je taliansky jazz stále veľkou neznámou! A aj preto sme sa rozhodli urobiť rozhovor s Marcom Tamburinim po jeho vystúpení na festivale Inntöne 2008.

* Pre nás je vždy zaujímavé dozvedieť sa čosi viac o talianskom jazze. Ani nevieme, aká veľká je vaša scéna...

MARCO TAMBURINI: V Taliansku je pomerne veľa hudobníkov, ktorí hrajú jazz. Čím ďalej tým viac. Jazz je dnes v Taliansku veľmi rozšíreným hudobným žánrom.

* Ale v televízii ho veľmi často nevidno.

MT: Och, televízia. Málo alebo nič. Neviem prečo, ale mám taký pocit, že s jazzom je to dnes v televízii veľmi zlé!

* Ale stále viac mladých prichádza študovať jazz, napríklad aj do Bologne.

MT: Študoval som v Bologni. Narodil som sa v Cesere, čo je neďaleko Bologne. V Bologni je veľa hudobníkov, takže ako miesto na štart je to veľmi dobré. Aj geograficky. Je tam veľmi dobré počasie a samozrejme, že je tam aj veľa hudobníkov.

* Keď ste začali písať svoju vlastnú hudbu, čo vás pritom inšpirovalo?

MT: Pozrite sa, pre mňa ako hudobníka, nie iba jazzového, je dôležité, aby hudobníci nielen cvičili na svojom nástroji, ale aj písali vlastné veci. Musíte poznať iné nástroje. Pre hudobníka je to rovnako dôležité, ako písať vlastnú hudbu. Bez ohľadu na výsledok.

* Vaša hudba na mňa pôsobí veľmi šťastne, veselo, ale aj romanticky. Aj keď je plná dynamiky. Takže sa vrátim k mojej otázke, čo vás najviac inšpiruje?

MT: Môžeme hovoriť o mojej poslednej práci. Keď začnem písať, rozmýšľam nad rôznymi miestami, ktoré som navštívil, nad dlhými cestami, ktoré mám za sebou. Spomeniem si na fotku z jedného ostrova, kde som bol na lodi. Na tom ostrove - Capraia - sa nemôže chodiť motorovými vozidlami, je to rezervácia. Keď sa tam ráno zobudíte, je to tam ako v rozprávke. Ráno tam bola hmla a ticho. A tak mám pred sebou ten obraz a píšem... a napadne mi hneď nejaká konkrétne ťahavá melódia pre basu (Marco začne spievať) a potom ďalšie nástroje. Je to veselá pieseň, pretože som sa tam stretol s mojou rodinou, manželkou a dvoma dcérami.

* Aj ja mám dve dcéry

Patrick Španko: Aj ja.

* Iba dobrí muži majú dve dcéry!

MT: Presne tak!! A keď som to dopísal, vrátil som sa do Bologne – to je prekrásne biele mesto. Bol to skvelý týždeň. Ale rovnako ma inšpirujú aj hory.

* Nehrali ste niekedy v Dolomitoch na festivale Jazz Ski Fiemme?

MT: Áno, dvakrát. Ale chodím tam aj v lete. Je to tam pre mňa ako v raji. Veľmi romantické. Ráno aj v noci. Napíšem si tam nejakú melódiu, urobím zopár pekných fotiek. A potom sa na ne pozerám. Základom je ale dobrá basová linka, ale aj melódia. Melódia – tá musí byť silná. Ak ju neviem zaspievať, tak ju radšej nenapíšem, pretože si myslím, že nie je dobrá pre komunikáciu s ľuďmi. Teraz hrám s jedným triom a píšem preň piesne o detských snoch. O našich snoch – o tom by mala byť celá platňa. Viete, mať inšpiráciu je veľmi dôležité, keď chcete písať. Môže to byť príbeh, fotka, … Hrám samozrejme aj pre mňa, ale pred ľuďmi, takže nehrám len pre seba. Vždy myslím na ľudí. Toto miesto tu – na festivale Inntöne v Rakúsku – je naozaj magické.

* Možno, že nabudúce tu zahráte melódiu inšpirovanú miestnym statkom Paula Zaunera.

MT: Áno, ale mám už názov – Paul Zauner. Veľmi prosté. Ani som nevedel, že hrá na trombón.

* Hrali ste aj v Amerike?

MT: Nahral som tam CD s kontrabasistom Cameronom Brownom a bubeníkom Billym Hartom. S Cameronom som hral aj v Augsburgu, na bicie hral Steve Davis. A môj veľmi blízky priateľ trubkár – hovorím mu strýko – je Eddie Henderson. Oni všetci mi dávajú energiu napredovať.

* Používate aj elektronické zvuky?

MT: Výnimočne ma o to na tomto koncerte požiadal bubeník, či ich môže použiť. Keď je to zaujímavé, tak prečo nie.

* Ako ste sa vlastne dostali k jazzu?

MT: Začal som hrať jazz ako 23 - 24 ročný. Predtým som hral iba vážnu hudbu na konzervatóriu a na to, aby som sa uživil, som hrával do tanca. Hral som potom s veľmi dobrým orchestrom, s ktorým som sa postupne dostal k jazzu. Keď som mal 43, prestal som hrávať a začal som učiť. A potom som zase začal hrať – bolo to dobré na to, aby som cvičil jazz. Keby som stále hrával po tanečných lokáloch, no neviem... Dobre, že som s tým prestal. Teraz hrám iba jazz. A učím na konzervatóriu.

* Je to pre vás inšpiratívne - pracovať so študentmi?

MT: Áno. Nielenže sa ma stále niečo pýtajú, ale aj mi nosia veľa nových nahrávok, ktoré sa rád učím. Dávam a beriem. Aj ja si kupujem veľa vecí – ale mnohé mi prinesú študenti – a tak sa navzájom ovplyvňujeme. Máme tam veľa ľudí a veľmi som tomu rád, pretože na začiatku som mal iba štyroch študentov, a teraz - 80! Som rád, že sa zmenil aj vzťah medzi klasickou a neklasickou hudbou. Pred desiatimi rokmi som nahral album so Stefanom Bolanim, kde sme hrali Hindemitha a podobné veci. Mám rád klasiku i keď preferujem jazz!
Riaditeľ našej školy hrá na cello a má rád každú hudbu, tak ako ja. I keď jazz to je na neho trochu veľa... ale chcel nahrať čosi zaujímavé – dve klasické skladby, dve naše a potom zopár dohromady... rád by som to s ním urobil. Mám taký pocit, že aj klasickí hudobníci sa dnes chcú bližšie oboznámiť s jazzom..

* Chcú sa naučiť improvizovať.

MT: Áno, ale problém je nielen v technike. Napríklad: spýtal som sa jedného trubkára - poznáš to alebo to? A on že nie, nepozná. Jednoducho, problém je v tom, že jazzmani trávia veľa času počúvaním, pretože cvičiť samozrejme treba, ale musíte aj počúvať. Počúvať nielen skladby, ale aj spôsob hry. Mojimi „otcami“ boli Gerry Mulligan a Chet Baker. A keď som ich počúval, tak som sa čudoval ako je vôbec možné vylúdiť z jedného nástroja takýto zvuk? Počúval som Blood, Sweat and Tears, Chicago, a podobné kapely, ale keď som zrazu počul týchto, tak si vravím: Uau! To je zvuk. Potom som počul Milesa Davisa, potom Dizzyho Gillespieho, ktorého sa inak dá veľmi ťažko napodobniť, pre začiatočníka je to ťažké. Trávil som celé hodiny v obchode počúvaním nahrávok, tam sa dalo vtedy počúvať takmer všetko. Dnes to máte všetko na internete. Ale vrátim sa na začiatok: problém mnohých „klasických“ hudobníkov je ten, že oni toľko nepočúvajú.

* Možnože nie je dosť jazzových klubov?

MT: V Amerike je to podľa mňa teraz horšie ako v Taliansku, či v Európe.

* Ako je to s jazzovými školami v Taliansku?

MT: Je to stále a stále lepšie. Nie sú to už len konzervatóriá. Ale napríklad na mojom konzervatóriu som dostal možnosť zavolať si jedného učiteľa na jazzovú gitaru, nie všade majú takú možnosť. Problém je v tom, že ak budú tieto školy pokračovať iba s klasickou výučbou, budú môcť zavrieť brány. Ľudia chcú zmenu. A myslím si, že najhoršie by bolo mať špecializované konzervatóriá, na klasiku, jazz a podobne. Nie, treba mať konzervatórium na všetko! Tak, aby ste sa naučili všetky hudobné jazyky. Pretože ak zmiešate na škole klasiku, jazz a iné štýly, tak potom môže nastať skutočný boom!