K bonusom unikátneho nemeckého festivalu JazzBaltica patrí možnosť voľného pohybu novinárov v zákulisí. Potom sa vám môže prihodiť, že pri vedľajšom stole v cateringovom stane obeduje saxofonista Greg Osby (1960). S vedomím, že sa podobne jedinečná šanca nemusí opakovať som Grega poprosil o niekoľko minút na rozhovor. Pohodovú komunikáciu v čase poobedňajšej siesty narúšalo len buchotanie príborov odvedľa...
* V polovici 80. rokov ste spolu so saxofonistom Steve Colemanom založili voľné združenie hudobníkov M-Base, ktoré bolo v nasledujúcej dekáde základňou pre mladých muzikantov. Čo bolo jeho hlavnou myšlienkou?
GREG OSBY: Bolo to
pred mnohými rokmi a pokiaľ na to s odstupom času spomínam, najvýraznejšou zložkou M-Base bol kolektívny duch, akési vzájomné zdieľanie úspechov jednotlivých spoluhráčov, spoločné napredovanie... Dokonca bolo možné hovoriť o stieraní rozdielov medzi lídrom a sidemanom. Každý člen mohol ponúknuť kapele vlastné skladby, svoju víziu. V takom prípade fungovali kapely ináč, každý mohol využívať znalosti a skúsenosti toho druhého. Mnohé z týchto vecí som aplikoval aj počas môjho ďalšieho pôsobenia, či už ako kapelník alebo pedagóg.
V spomínanom období, v polovici 80. rokov, sme pociťovali spoločnú potrebu ozdravenia a oživenia jazzu.
Do popredia sa dostávalo silne tradicionalistické hnutie okolo Wyntona Marsalisa. My sme však chceli zájsť ďalej ako len do histórie. Jazzový revival sa stretol s mohutnou podporou nahrávacích spoločností, pretože im prinášal väčšie zisky ako novátorské projekty. Aj hudobníci združení v M-Base samozrejme uctievali históriu. Nezanevierali však na rôznorodosť – počúvali sme folklór, soul, rock, hip-hop. Myslím si, že naša hudba odrážala práve bohatstvo týchto vplyvov.
* Vnímali ste ideovú spriaznenosť M-Base s chicagským hnutím AACM zo 60. rokov?
GO: Spriaznenosťou bol kolektívny duch nesmierne dôležitý pre obe tieto hnutia. Mohol by som
to prirovnať ku konštrukcii dáždnika, ktorý rozprestiera svoje jednotlivé časti – jeho konce sú od seba rozlične ďaleko, avšak každý z nich je rovnakým spôsobom napojený na stred. Centrum v oboch hnutiach reprezentovali výrazné osobnosti ako Roscoe Mitchell, Muhal Richard Abrams, Lester Bowie v AACM a Steve Coleman, Robin Eubanks alebo Gary Thomas v M-Base.
* Existuje v súčasnosti nejaké zoskupenia ako pozostatok M-Base?
GO: Každý z nás momentálne funguje v množstve rozličných projektov, sme zaneprázdnení našimi domovskými kapelami. Čiastočne vymizol aj kolektívny duch, pretože sme začali fungovať na individuálnych bázach. M-Base bolo nádherným
obdobím, avšak dnes žijeme inde.
* V rámci svojich zoskupení ste objavili pozoruhodných muzikantov ko: Jasona Morana, Damiona Reida, Matta Brewera – kde na nich chodíte?
GO: Je to ľahšie ako sa nazdávate, pretože vynikajúcich muzikantov je okolo nás množstvo. Väčšina z nich prišla ku mne na základe odporúčania. Napríklad na Jasona Morana ma upozornil Eric Harland, ktorý so mnou hrával, bubeníka Rodneyho Greena zasa našiel Stefon Harris, ... Green neskôr priviedol kontrabasistu Matta Brewera...
* Povráva sa, že Jasona Morana ste vzali len na základe odporúčania bez toho, aby ste ho vôbec počuli hrať...
GO: (Smiech) Je to pravda, že som ho
predtým nepočul. To však nebolo vôbec podstatné, pretože sa zaňho zaručil Eric, ktorého úsudku stopercentne dôverujem.
* Vaša hudba bola dlhé roky naviazaná na značku Blue Note – prečo ste ukončili spoluprácu?
GO: Po pätnástich projektoch, ktoré som od roku 1990 pre Blue Note pod svojím menom produkoval, nastal čas založiť vlastnú spoločnosť. Prvé nahrávky na mojej značke Inner Circle Music (ICM) vydávame koncom roka 2008 (medzičasom na ICM vyšiel Osbyho projekt 9 Levels s vokalistkou Sarou Serpa, klaviristom Adamom Birnbaumom, gitaristom Nirom Felderom, kontrabasistom Josephom Leporem a bubeníkom Hamirom Atwalom, ako aj sólové projekty Sary Serpa,
vibrafonistu Michaela Pinta a saxofonistov Logana Richardsona a Jacoba Yoffeeho, pozn. autora). S prácou vo vlastnom vydavateľstve som nesmierne spokojný. Nazdávam sa, že sa tým zmenil môj umelecký, ako aj osobný život. Odrazu mám voľnosť v rozhodovaní, vo výbere a realizácii projektov. Myslím si, že pokiaľ som priamo zapojený do hudobného procesu, dokážem doňho preniesť väčšiu časť svojej osobnosti. Okrem toho mi na vlastných projektoch z rozličných dôvodov omnoho viac záleží.
* Vlastným vydavateľstvom sa pýšia: Ornette Coleman, Dave Douglas, Marcus Strickland, Dave Holland – je to skutočne najlepší spôsob prezentácie svojej hudby?
GO:
Možno nie úplne najlepší. Osobne som o tom premýšľal už niekoľko rokov predtým, ako som sa k tomu dokázal odhodlať. Vlastná produkcia umožňuje liberálnosť v spôsobe myslenia a v samotnom prístupe. V Amerike všetko súvisí aj s finančnou stránkou, pretože do projektov vkladám vlastné peniaze. Mám však nad nimi aspoň kontrolu. Dosť ma v tomto „nakopla“ spoločnosť JMT (edícia Jazz Music Today fungovala pod labelom Winter & Winter, pozn. autora), u ktorej som spolu s kolegami z okruhu M-Base vydával prvé nahrávky. Inner Circle Music je v začiatkoch a som zvedavý ako sa nám bude dariť.
* V rámci vašich projektov prekvapujú experimenty – japonská recitácia a koto na Sound Theatre (JMT 1987), sláčikové kvarteto na Symbols of Light (Blue Note 2001)...
GO: Experimenty sú nesmierne dôležité! Neostávať uzavretý vo svojej ulite, v hudbe ktorú mám zvládnutú, je povinnosťou každého hudobníka. Neustále je treba hľadať nové spôsoby. Nechcem dookola nahrávať štandardy alebo iné zabehané formy. Chcem robiť kreatívnu hudbu, ktorá ma bude neustále posúvať dopredu.
* Vedie táto novátorská cesta aj územím elektroniky, hip-hopu...?
GO: Tento priestor je v súčasnosti limitovaný. Ešte v 80. rokoch sa v jeho rámci vyskytovalo viacero progresívnych kapiel, napríklad Public Enemy. Dnešný hip-hop je pravdupovediac prázdny. Naozaj nepoznám nikoho, kto by v tejto hudbe robil niečo zaujímavé. Skôr sa nazdávam, že nám v súčasnosti môže viac ponúknuť ľudová hudba, world music... Tieto presahy sú samozrejme limitované osobnou vyzretosťou – úsudkom, ktoré prvky do hudby dovolím vpustiť a ktoré už nie. Osobne sa usilujem robiť hudbu zaujímavou. Väčšine poslucháčov, či sa nám to páči alebo nie, znie všetok jazz rovnako.
* Súčasný jazz napreduje vďaka osobnostiam ako Jason Moran, Lionel Loueke... V akom pomere tradície a progresu sa nachádza americká scéna?
GO: Je to rôzne – množstvo legendárnych hudobníkov je dodnes aktívnych a neustále k ním prichádzajú mladí muzikanti. Postupne však vyhľadávajú aj hudobníkov mojej generácie. Ja som mal nesmierne šťastie, že som po príchode do New Yorku hral s vynikajúcimi majstrami ako: Dizzy Gillespie, McCoy Tyner, Jack DeJohnett, ... Vďaka nim som mal skúsenosť s tradíciou naozaj z prvej ruky. Mojou povinnosťou teraz ostáva „byť poruke“ a poskytovať priestor začínajúcim. Nechcem sa správať ako vykorisťovateľ v zmysle využívania mladíckej energie. Skôr sa usilujem byť priateľom, radcom, „pomocným uchom“ načúvajúcim ich prejavu.
* Je súčasný jazz stále živým umením?
GO: Súčasná ekonomická a politická situácia vo svete je pomerne nestabilná. Jazz však naďalej žije vlastným životom prostredníctvom talentovaných hudobníkov, ktorých objavujú nezávislé labely nielen v USA, ale hocikde na svete. Myslím si, že európsky jazz je v mnohých veciach variabilnejší, pretože hudobníci nemajú strach kombinovať avantgardu s novou hudbou a komorným akustickým jazzom. Ohľadne budúcnosti a smerovania jazzu ostávam naladený pozitívne!
