Finálnemu koncertu 2. hlavného festivalového večera královohradeckého JG2T predchádzala pomerne dlhá technická príprava na pódiu, z môjho pohľadu vyhovujúca, keďže som ju strávil rozhovorom s nesmierne spokojným a uvoľneným Pawłom Kaczmarczykom (rozhovor ktorý si v blízkej dobe prečítate na stránkach Jazznoviniek sám Paweł kvôli Sternovmu koncertu trochu naháňal).

Mike Sterna môžeme zaradiť k štvorici nielen generačne, ale aj východiskovo spriaznených kolegov - gitaristov. Vo vymedzenom teritóriu sa dnes na opačných póloch pohybuje premýšľavý Bill Frisell a hravejší John Scofield, projekty Pata Methenyho sa od pôvodnej smernice vychyľujú komerčnejším a konzumovateľnejším smerom. Hudobné vyzrievanie Sterna – zástupcu poslednej generácie „hudobnej akadémie“ Milesa Davisa najviac poznamenali šesťdesiate roky a muzikanti odchovaní chicagským blues (B.B.King, Jimi Hendrix, Jeff Beck, Eric Clapton). K jazzu „pričuchol“ na Berklee College of Music v prostredí invenčných spolužiakov Frisella, Goodricka, Abercrombieho, ...
Napriek tomu že sa extrovertný Stern objavuje v našich a českých krajoch v posledných rokoch pomerne pravidelne, bol jeho královohradecký koncert zážitkom. Napríklad kvôli hviezdnej zostave korunovanej legendárnym trubkárom Randym Breckerom, ktorý síce na prvý pohľad pôsobil ustato, avšak poháňaný skvelým rytmickým tandemom Chris Minh Doky - Dave Weckl dokázal zo svojej expresívnej hry vyťažiť maximum.

Rovnako ako na poslednom (v poradí trinástom štúdiovom) albume Who Let the Cats Out? (Heads Up / Divyd) odpálil líder koncert skladbou Tumble Home. Počas jednoduchého staccatového riffu zvukovo rozpoznateľného gitaristu (so špecificky „zahmlenou“ delayom oneskorenou zvukovosťou) vynikala najmä precíznosť bubeníka Dave Weckla. Miesto na kraji pódia hneď vedľa Weckla mi umožnilo sledovať rytmickú vynaliezavosť tohoto unikátne našlapaného „stroja“ (súdiac podľa dávnejšieho bratislavského Wecklovho sólového koncertu je však tento prvotriedny sideman mizerným lídrom a skladateľom). Stern svoje vynaliezavé a nonšalantne rubátové sóla ako aj naoko nedbanlivé doprovody premieňal na pozoruhodné kúsky. Ako účastník viacerých Sternových koncertov si trúfam tento dravý projekt s prelínajúcimi sa koreňmi jeho naturelu – od zemitého blues, cez priamočiary rock až po groovujúce funky – prehlásiť za absolútne vrcholný!
Mike Stern Band bol vynikajúcim záverom vynikajúceho festivalového večera. Klobúk dole pred organizátormi - Občianskym združením Jazz Goes To Town a festivalovým riaditeľom Martinom Brunnerom v očakávaní, čo ponúkne Jazz Goes To Town 2009.