Prešovský gitarista David Kollár popiera, že patrí k mladým jazzovým talentom. Hudba jeho tria je vraj poctivým bigbítom s prímesou swingu. Potvrdzujú to – paradoxne čoraz častejšie zahraničné, ako domáce – živelné koncerty jeho tria, alebo aktuálna prezentácia špeciálneho Projectu III s maďarským jazzovým tandemom – bubeníkom Ádámom Markóm a basgitaristom Gergelyom Barányim, s ktorým sa od 18. do 21. marca predstaví v Košiciach, Prešove, Veľkých Kapušanoch a Liptovskom Mikuláši.

* Nedávno si sa vrátil z Berlína, kde si so svojím triom (bubeník Jozef Zima a basgitarista Jozef Cingeľ) koncertoval na pôde Slovenského inštitútu. Vnímaš podobné vystúpenia ako príležitosť k osloveniu majiteľov klubov, koncertných promotérov...?

DAVID KOLLÁR: Samozrejme, išlo mi v prvom rade o domácu komunitu, čo však nie je celkom jednoduché, pretože v Berlína sa každodenne koná aj 10 koncertov. Už vopred som mailom pozýval majiteľov klubov, organizátorov festivalov, taktiež som informoval niekoľko nemeckých hudobných informačných portálov. Na koncerte bola naozaj vysoká účasť, boli tam ľudia, ktorí nás videli na Pražskom festivale divadla a hudby, hudobní publicisti, zväčša nemecké publikum. Týžden po koncerte sme dostali pozvanie vystúpiť na Európskom jazzovom festivale v Aténach (31. mája 2009), čo ma úplne zložilo! Cestovať do zahraničia sa skutočne oplatí, aj keď práve tieto cesty bývajú náročné: vystúpiš z auta a hned utekáš na pódium.
Spolu s mojím manažérom Jozefom Kukurom sme navštívil niekoľko berlínskych klubov. Niektoré koncerty sú v jednaní, vyzerá že tam budeme vystupovať na jesennom festivale... Videl som aj niekoľko domácich kapiel, ktoré mi však zväčša pripadali ako atrakcia pre turistov. Nič ma tam nenadchlo.

* Za hranicami si nehral po prvýkrát: máš za sebou klubové a koncertné hrania v Poľsku, Maďarsku, Českej republike. Vedel by si to – čo sa reakcií publika, profesionality promotérov, organizačnej štruktúry týka – porovnať so Slovenskom?

DK: Myslím si, že Slovensko v tomto veľmi zaostáva a existovať sa tu dá naozaj len ťažko. Nedávno tu napríklad nastala situácia hrávať v takmer 80% klubov za vstupné, čo je naozaj ťažké, pokiaľ vás ľudia nepoznajú z každodenného vysielania v televízii a hudba, ktorú robím ja, tam vôbec nemá priestor. Mám naozaj pocit, že na Slovensku si muzikantov nevážia, že ľudia prestávaju mať radi kultúru. Majiteľ klubu vás s čistým svedomím ubytuje aj u kamaráta na chate, po koncerte vám príde oznámiť, že na honorár „nevyšlo“ a tak ďalej. Samozrejme, česť výnimkám. Česi sú podstatne ďalej, či už účasťou na vystúpeniach, zvedavosťou na novú kapelu, vekovou kategóriou na koncertoch. V podstate to vidieť aj na mojej internetovej stránke: za rok som odohral snáď 40 koncertov v ČR a len 6 doma. Musím podotknúť, že v Čechách s mnohými klubmi spolupracujú mestá – po koncerte mi majiteľ vyplatí štvrtinu sumy a zbytok doplatí „pán od mesta“. U nás to zatiaľ nehrozí, aspoň som sa s tým osobne nestretol. Trvalo však dva roky kým sa mi podarilo v Čechách odohrať turné a festivaly. Pozvali nás dokonca do Tasova, kde sme hrali pred Erikom Truffazom, mesačník Muzikus o mne písal v téme mesiaca. Poliaci – to je zasa iná káva, iná úroveň a kultúra celkovo.
Milujem poetické filmy (Tarkovského), umenie, neviem sa nabažiť toho, čo sa deje v centre Krakova. Poľsko je obrovský trh, na ktorom musíte presvedčiť svojou osobitosťou. Musíte publikum zaujať svojím prejavom a názorom, nemôžete tam začať so štandardami a podobnými vecami. Sú tam vynikajúce jazzové školy, skutočne som videl kvarteto pätnásťročných, na ktorých som pozeral ako vyoraná myš. U nás je to zriedkavá vec. Skúste napríklad porovnať krátke filmy poľských a našich študentov, uvidíte ten rozdiel. Sú bohužial ďalej, čo by nás malo motivovať, pracovať na sebe a nebáť sa nových vecí v hudbe. Jednoducho odísť z ostrieľaných šablón. Tam sa to deje v plnom prúde!

* V marci rozbiehaš Project III s maďarským jazzovým tandemom – bubeníkom Ádámom Markóm a basgitaristom Gergelyom Barányim...

DK: Ádám je vynikajúcim bubeníkom, ktorého som našiel na myspace. Začali sme si písať kadejaké veci o cvičení a rytmoch, neskôr sa mi podarilo vybaviť jeho kapele Special Providence koncert v Prešove na námestí. Do rána sme potom sedeli v miestnom pube a debatovali o Davisovi, indických konokoloch a kadečom. Padli sme si do oka a prišiel návrh dať niečo dokopy. Internetom som mu poslal skladby, on zohnal basgitaristu a začali cvičiť. Obaja už skúšaju asi dva týždne v Budapešti, pred prvým koncertom budeme dva dni skúšať na chate a dávať to celé dokopy.

* Bude možné po štvorici plánovaných koncertov (Košice, Prešov, Martin, Liptovský Mikuláš) vidieť projekt niekde inde?

DK: Martinský koncert nebude, pretože ma majiteľ klubu „natiahol“! Na poslednú chviľu sa mi však podarilo vybaviť koncert vo Veľkých Kapušanoch, kde mám veľmi dobrú známu, ktorá to zariadila a zohnala financie. Čo sa týka iných miest – „potichu“ plánujeme jarnú 2010 Tour v Českej republike a tiež Poľsko.

* V čom sa „projektové“ hranie líši od kontinuálneho viacročného fungovania v rámci vlastného tria, ktorého hudbu si kedysi označil „poctivým bigbítom s prímesou swingu“?

DK: Osobne neobľubujem projekty, najmä tie, ktoré sa dejú u nás – väčšina z nich končí prvým alebo ďalším koncertom, pretože sa neskúša, muzikanti sa na pódiu dohadujú o skladbách a formách. Tento projekt je pre mňa výnimočný – sú to ľudia z inej krajiny, skromní a pracovití. Iná kultúra, iné vzory, iný prístup, iné školy.

* Dokážeš popísať svoju cestu od debutu Free Your Minds (2005) fúzujúceho kompozičné a zvukové ideály tvojich vtedajších vzorov (Davis, Scofield, Šeban), cez druhý album Way From East (Hev-Het Tune 2007) s omnoho širším spektrom výrazových prostriedkov a náladových premien po súčasnosť?

DK: Free Your Minds bolo v podstate demo, ktoré som potreboval pre majiteľov klubov a promotérov. Zachytáva pravdu o tom, kde som sa v tom čase nachádzal. Album Way From East už zachytáva istý kúsok mňa a mojej terajšej kapely. Je výnimočný tým, že sme nahrávali „live“ v priebehu troch dní, keďže neboli peniaze. Občas sa k nemu vraciam a cítim vôňu domu, v ktorom sme nahrávali. Je to tam všetko zachytené, tá platňa má atmosféru a mám ju rád.
Dnes mám radšej experimenty so zvukom, ambientnú hudbu, Johna Zorna ako skladateľa, Adriana Belewa ako gitaristu, ... Mám rád každú hudbu, ktorá má dušu, nápad a osobitosť.

* Ako gitarista, ale aj ako skladateľ, si prechádzal formovaním. Nakoľko je pre teba dôležité budovať individuálny kompozičný a hráčsky štýl a nebyť označovaný „ďalším Šebanom, Scofieldom...“?

DK: Je to veľmi, veľmi dôležité! Hľadá sa však nesmierne ťažko. Prešiel som si tým až kým som zistil, že sa volám David Kollár s dvoma el... Je to stav, v ktorom sa neviete pohnúť, neviete ako docieliť aby ste nehrali ako ten alebo tamten. Myslím si, že v istom štádiu vývinu má každý muzikant svoj vzor, ktorý sa snaží napodobniť. Po čase si však začne hľadať vlastný prejav, avšak práve to „kopírovanie“ jeho vzoru mu umožnilo získať vyjadrovacie prostriedky. Na druhej strane musia existovať aj tí, ktorí dokážu verne napodobňovať a interpretovať „starých“, aby „mladí“ vedeli ako tá hudba vlastne vyzerala. Myslím, že sa mi podarilo nájsť svoj vlastný prejav a ešte stále na ňom pracujem. Aj preto príliš nepočúvam gitaristov, ale snažím sa čerpať z iných nástrojov.


David Kollár (1983) sa gitare upísal ako sedemročný a prešiel účinkovaním v mnohých prešovských a košických zoskupeniach. Súťažná prehliadka Nové tváre slovenského jazzu 2005 mu priniesla pozvánku na Bratislavské jazzové dni 2006. V roku 2007 realizoval spolu so svojím triom (basgitarista Jozef Cingeľ, bubeník Jozef Zima) v poradí druhý album Way From East (Hev-Het Tune).