Robert Balzar (1962, kontrabas), Stanislav Mácha (1971, klavír), Jiří Slavíček (1969, bicie nástroje)

Jazzový gitarista, John Abercrombie, vystúpil v pondelok 23.marca. vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave s českou skupinou Robert Balzar Trio. Koncert bol súčasťou turné po Európe (české mestá Brno, Ostrava, České Budejovice, Přerov, potom 2x Londýn a Bratislava) a prezentovali na ňom niektoré skladby zo svojho spoločného albumu Tales (Príbehy). Producentom Tales je Miroslav Vitouš.
John Abercrombie (1944, USA) debutoval v skupine Dream Michaela a Randy Breckerovcov, spolupracoval s Billym Cobhamom a Jack DeJohnetteom, pritom však nahrával s viacerými českými a poľskými hudobníkmi z bývalého východného bloku. Je jedným z amerických hudobníkov, ktorý akceptovali existenciu jazzu v strednej Európe a za najsilnejšiu pokladá zrejme českú a poľskú jazzovú školu. Hoci o histórii a kvalite jazzu v tejto oblasti pochybujú akademici na prestížnych renomovaných univerzitách (napríklad Graz), aj z tohto projektu je vidieť, že je na našej šikovnosti, či o sebe dáme vedieť. Ako leader vydal platne, na ktorých participujú poľskí a českí jazzoví hudobníci popri svetovom mene Johna Abercrombieho - LP Timeless (1974) s Jackom Dejohnetteom a Janom Hammerom, LP Straight Flight (1979) s Jiřím George Mrázom a Petrom Donaldom, Solar (1982) s Johnom Scofieldom, George Mrázom a Petrom Donaldom, Night (1984) s Jack DeJohnetteom, Janom Hammerom a Mikeom Breckerom, LP Speak Easy (1999) s Jarekom Smietanom a Adamom Czerwinskim.
Dôvod, prečo si dobre rozumie s týmito hudobníkmi, sa ukázal priamo na koncerte v Slovenskom rozhlase. Na jednej strane generačne vzdialení inštrumentalisti s 25- ročným vekovým rozdielom, mali predsa mnohé spoločné. Našiel v nich podobné sofistikované hudobné myslenie, schopné na jednej strane vo svojej priamočiarosti a prehľadnosti ľahkým spôsobom prechádzať do improvizačnej rôznorodosti, pričom je improvizácia plne opretá o základnú kostru témy. Improvizačná rôznorodosť alebo flexibilita, je tu namierená najmä na zmeny a posuny v metre, melodické vyrozprávanie a vystúpenie z dur-molového myslenia do modality. Tento postup bol najčitateľnejší najmä v záverečnom prídavku I Fall in Love too Easilly (Sammy Cahn/Julie Styne), ktorá je súčasne aj záverečnou skladbou na CD Tales. Pomalá balada znela príjemne, melodicky, v uvoľnenej atmosfére. Keď gitarista pomaly opúšťal základnú melódiu témy a prechádzal do modálnej tóniny, začala melódia pôsobiť prešpekulovane, hoci príjemne s ozdobami kontúr melódie štandardu, poslucháč ju mohol vnímať ako dizonantnú, vzbudzujúcu chlad. Tento spôsob prístupu k základnej téme gitaristu Johna Abercrombieho je príčinou odstupu, ktorú ako keby jeho improvizácie a aj ďalšie skladby prinášali. Napokon, sám vraj poznamenal, že jediná jeho skladba prináša pozitívnu energiu a nazval ju Just Folk (voľne preložené Taká ľudová) - hrali ju ako poslednú pred prídavkom I Fall in Love too Easilly. Tento jeho názor tlmočil leader tria, kontrabasista Robert Balzar. Just Folk Johna Abercrombieho a skladba Black Cat White Dog Roberta Balzara sa najviac hlásili svojím charakterom k west coastovému štýlu priezračnosťou melódie a odosobnením sa od razantných rytmických odtienkov vo frázach.
Viac legata, ako vypichnutých rytmov vo frázach, to bol možno aj ďalší dôvod onoho chladu, vyvierajúceho z prístupu Johna Abercrombieho. Toto rytmické cítenie v uhladenosti bolo však vlastné aj klaviristovi - Stanislav Mácha sa suverénne pohyboval v metrických zmenách v improvizáciách, bol iný, než je poslucháč navyknutý obvykle počuť v jazzovom klavíri. Klavirista Stanislav Mácha pracoval viac s jednohlasom v lineárnom pohybe pravej ruky, akordická hra sa objavovala len zriedkavo a aj to skôr pri sprievode so zdôraznením harmonickej prítomnosti. Občas sa mi zdalo, že je farebne v jednej rovine s kontrabasom (možno by stačilo hrať v inej oktáve na klaviatúre). Škoda, že frázovaním zaujímavý bubeník Jiří Slavíček (1969), nezahral ani jedno sólo, zato však bez jeho invencie a farebnom prístupe by kompozície Roberta Balzara a Johna Abercrombieho vyzneli ešte chladnejšie na povrchu, aj keď takými nie sú, pretože predostierajú celý rad inšpirácií na ďalšie spracovanie.
John Abercrombie bol však zaujímavý pre gitaristov tým, že časť niekoľkých skladieb odohral len palcom, ako klasik jazzovej gitary - Wes Montgomery, najmä na tých miestach, kde by iní gitaristi použili plektrum (po slovensky „trsátko“). V iných pasážach používal všetky prsty.
Z albumu Tales zahrali skladby Night (Balzar), Black Cat White Dog (Balzar), Tale (Balzar), Sing Song (Abercrombie, lyrický valčík pôvodne nahratý na LP Gateway Trio, 1978, s Hollandom a Jack DeJohnetteom). Ďalšie skladby Johna Abercrombieho, ktoré odzneli na koncerte, Remember him, Sweat East, Just Folk, nie sú zaradené na albume, takže koncert nekopíroval doslovne prezentáciu CD.
Zaujímavo kompozične prehľadne, jednoducho a pritom metricky rôznorodo v melodickej priezračnosti sa prezentoval ako autor hudby Robert Balzar. Napríklad jeho skladba Night poskytuje možnosť pre jej vnímanie zaujímavých striedaní a premien metra (2/4,4/4 na 6/4). Pri sóle gitaristu sa metrum prirodzene, bez nejakého násilného stop timu celej kapely, mení zrazu na 4/4, a potom si zrazu uvedomíte nenápadnú premenu na zdôrazňovanie melodického „dobrú noc“... Kompozične výborne, ale aj z hľadiska improvizačnej variability, ktorá v tento večer Robertovi Balzarovi neskutočne žičila. Bol naozaj rovnocenným partnerom Johna Abercrombieho.
John Abercrombie vystupoval aj na Bratislavských jazzových dňoch 2007 s hudobníkmi Markom Eganom a bubeníkom Anthony Pinciotti, na 13. ročníku BJD 1987 účinkoval v obsadení John Abercrombie, Marc Johnson, Petr Erskine (USA) a môj dojem z tohto vystúpenia bol veľmi podobný. Nuž, neviem, čím to je, že keď Ray Brown zahral tri tóny, všetci sme sa išli zblázniť a keď Family of Percussion udrela niekoľko groovy rytmov, ich zvuk znel ešte hlboko do noci v pamäti poslucháčov... John Abercrombie je inovátorom nie v gitarovom prístupe, to čo robí v improvizácii, by mohol robiť možno aj ako klavirista, napriek tomu jeho hudba bude tou, ktorá posúva hranice jazzovej kompozície v metrických a harmonických nuansách. Nepredstavuje jazzový maistream v jazzrocku a fusion music, ale približuje sa ku klasickej európskej kompozícii a odkazu Bartóka, Janáčka a Stravinského.