Altsaxofonista Lee Konitz (1927) je jedným z posledných žijúcich pozorovateľov a spolutvorcov moderného jazzu. Po boku Milesa Davisa, Gila Evansa, Gerryho Mulligana, Maxa Roacha a ďalších bol účastníkom legendárnych „Capitol Sessions“ koncom 40. rokov, ktoré vrcholili štýlotvornou cooljazzovou „výhybkou“ a albumom Birth of the Cool (Capitol 1950). Osemdesiatjedenročný umelec je lídrom viac ako sto albumov, na ktorých spolupracoval s Lennie Tristanom, Charlie Parkerom, Dave Brubeckom, Charlesom Mingusom...
Náš rozhovor počas festivalu Jazz Baltica 2008 prebiehal kurióznym spôsobom – na terase počas chvíle oddychu po generálke so svojou „chovankyňou“, šestnásťročnou saxofonistkou Grace Kelly. Počas komunikácie Konitz stále jedným uchom počúval svoju študentku, zrazu prekvapivo vyskočil a vbehol do miestnosti, kde Kelly spustila Happy Birthday venované k sviatku svojej mame...

* Patríte k malému počtu altsaxofónových velikánov nepoznamenaných novátorským revolučným štýlom Charlieho Parkera. Ako ste sa v 40. rokoch dokázali pred týmito vplyvmi „uchrániť“?

LEE KONITZ: Osobne dúfam, že Charlieho vplyv je prítomný aj v mojej hre a to z jednoduchého dôvodu: tohoto velikána jednoducho nemožno obísť! Každý altsaxofonista bol a bude s Parkerom zákonite porovnávaný. Odlišnosť môjho štýlu skôr vymedzila moja povaha, ktorá je v porovnaní s Parkerom nesmierne odlišnou. Taktiež som ako hudobník vychádzal z inej tradície a tieto vplyvy sa snažím pretaviť do štýlu, ktorý charakterizuje mňa ako osobnosť a nie ako kópiu kohosi iného. Preto hrám celý život ako Lee Konitz.

* Pri počúvaní vašich starších nahrávok badať vo vašej hre skôr vplyvy tenorsaxofonistov Johnyho Hodgesa alebo Lestera Younga. Čo poradíte mladým hudobníkom: hľadať svoju vlastnú cestu alebo počúvať a nasledovať majstrov?

LK: Mladí hudobníci si v prvom rade potrebujú zrovnať v hlave čo je podstatou dobrého sóla, musia dokonale spoznať jeho výstavbu a štruktúru. Samozrejme je nevyhnutné počúvať majstrov, ktorí dokázali v jazze veľké veci, kopírovať ich sóla, uvedomovať si ich štruktúru. Sú to veci, ktoré mladých muzikantov dokážu posunúť a prostredníctvom ktorých dokážu napredovať šialeným tempom. Potom môžu energiu a nadobudnuté znalosti pretaviť do svojej hudby. Iná cesta neexistuje.

* Zažili ste zrod moderného jazzu – ako vnímate rôznorodosť a variabilitu tejto hudby v súčasnosti?

LK: Hudba je záležitosťou chuti a vkusu, pretože každému z nás vyhovuje niečo iné. Podobne aj jednotliví hudobníci mávajú rozlične stanovené hranice a ciele – niektorí z nich sa predvádzajú aby sa páčili dievčatám, ďalší kvôli peniazom alebo cestovaniu. Mnohí cítia potrebu jednoducho zabávať obecenstvo, prípadne napĺňať svoje vnútorné umelecké cítenie. Je to rôzne. Jazz vždy vyjadroval predovšetkým potreby jednotlivca a myslím, že je tomu tak doteraz.

* V 40-tych rokoch ste stáli pri definovaní cool jazzu – vnímali ste tento štýl a novú zvukovosť ako reakciu na vyhrotenejší a expresívnejší bebop?

LK: Ľudia, ktorí rozprávajú a píšu o hudbe, potrebujú neustále vytvárať škatuľky a pre všetko nové vymýšľať pojmy. Z toho dôvodu vymedzili „hot“ interpretáciu a nás v opozícii jednoducho označili ako „cool“ (chladnými), prípadne „cold“ (studenými). Hudba však stále vychádzala z nášho vnútra a v danej chvíli sme absolútne nepremýšľali o tom, či je naša hra „hot“ alebo „cool“. Všetko sú to chabé charakteristiky, pretože popisovanie hudby slovami je zväčša dosť nešikovné a kostrbaté.

* Pri počúvaní prelomového albumu Birth of the Cool (Capitol 1950) mi napadá otázka, aké boli reakcie prvých poslucháčov cool jazzu...

LK: Na prvých koncertoch poslucháči oceňovali novátorské postupy v našej hudbe, postupom času im táto zvukovosť, mnohí ju čiastočne poznali z hudby klasickej, prestala pripadať zvláštnou. Reakcie však boli rôznorodé: jeden z kritikov nazval našu sekciu „šiestimi slepými myšami“, čím zrejme narážal na matnosť a zastretosť nášho zvuku. Mnohí však boli novátorstvom noneta, ktoré vzniklo na popud Gila Evansa a Clauda Thornhilla, nadšení a práve kvôli nim malo naše hranie zmysel. Aj keď sme nikdy nemali takú masovú odozvu, ako po nás napríklad Dave Brubeck.

* Mnoho poslucháčov pozná len vaše „cooljazzové“ albumy, pričom pozoruhodné reakcie vyvolali freejazzové a avantgardné projekty, ktorých ste boli účastníkom...

LK: Prvý freejazzový album som nahral s Lenniem Tristanom a tenorsaxofonistom Warne Marshom ešte počas „Capitol Sessions“ v roku 1949. Pri nahrávaní skladieb Intuition a Digression, ktoré vtedy vyšli na Tristanovom albume Intuition (Capitol 1949), sme improvizovali nesmierne slobodne a bez témy, úplne ináč ako bolo dovtedy zaužívané. Tieto nové postupy nás v tom období veľmi zaujímali, chceli sme preskúmavať rozličné spôsoby voľnej improvizácie. Hovoríme o roku 1949, čo bolo hodnú chvíľu predtým, ako s podobnými projektami prišli začiatkom 60. rokov ďalší hudobníci. Predpokladám, že tieto nahrávky musel poznať aj Ornette Coleman...