Traja mladí muži tmavej pleti na holohlavo a jeden vetrami ošľahaný námorný kapitán na bradato, drobný a uzlovitý, to je zostava Charles Lloyd Quartet. Kapitán Lloyd však namiesto kormidla svojej rybárskej lode zviera v rukách saxofón. Je noc a k tomuto písaniu počúvam v slúchadlách zmes Lloydovej hudby z jeho webovej stránky. A verte, mám husiu kožu. Parádny výber. A tak to bolo aj na koncerte vo viedenskom Konzerthause - už prvý tón zašiel pod kožu. Podvedomie mi odniekiaľ z hĺbky duše začalo vyplavovať pocit radosti, aký človeka zvykne napĺňať vtedy, keď narazí na umenie s ktorým vnútorne harmonizuje. Alebo keď sleduje pravdivý výkon umelca zaujatého objavovaním úžasov života a zároveň obdareného tajomnou schopnosťou sprostredkúvať tieto, často veľmi intímne, úžasy nám ostatným. Ak tento vzácny pocit radosti z čohosi veľmi harmonického a jedinečného nadobudnete, je takmer isté, že sa vaša emočná intuícia nemýli a pocit je pravdivý. Aj keď, samozrejme, mimo rámec vlastnej hlavy sa tento pocit silne relativizuje. Ale v Konzerthause som si túto osobnú radosť zo vzácnej harmónie a akejsi intímnej baladickej spirituality, sprostredkovanej Lloydom a jeho spoluhráčmi, užíval plnými dúškami. Som presvedčený, že to nie je náhoda: zdá sa, že nový jazz sa predsa len začína formovať. Bude zrejme snový, intímny, lyrický a impresionistický. V krátkom časovom slede takýto jazz v tejto sále predviedli Brad Mehldau, Wayne Shorter a teraz Charles Lloyd. Avšak, nie je to len sezónny trend alebo len akýsi melancholický odraz nálady západnej civilizácie? Uvidíme. Isté je, že s podobným ladením prichádzajú viacerí. A nositeľom tejto novátorskej jazzovej pochodne je podľa všetkého Brad Mehldau. Mimochodom, v minulosti hral spolu s Lloydom.

Vynikajúci muzikanti v Lloydovom kvartete boli vzácne komplementárne nakonfigurovaní a spojením svojich talentov dosahovali výrazný synergický efekt (zjednodušene povedané - synergia je taký efekt, keď výsledná sila je väčšia ako jednoduchý súčet vstupných síl). Kapelníkov bezvadný tón saxofónu a flauty nie je cieľom ale vyjadrovacím prostriedkom. Z kontrabasu Reubena Rogersa vychádza krása vlnivá a tmavá ako Naomi Campbell. Brilatný klavír Jasona Morana sa mäkučko dotýka intímnych častí duše a bicie Erica Harlanda sú naliehavé a zároveň upokojujúce ako cvrčkovia a vtáci na letnej lúke. Paráda. Paráda. Paráda. Skrátka, slovami prísediaceho priateľa Patricka Španka: „Keď si starý vták naberie mladých havranov, tak to vždy prinesie posun.“ :-). Koncert sa nám páčil a stal sa jasnou výzvou k vypočutiu si najnovších nahrávok Charlesa Lloyda. Verím, že budú rovnako impresívne ako koncert v Konzerthause.

Charles Lloyd (*1938, Memphis, Tennessee) sa práve prehupol cez sedemdesiatku a zdá sa, že vyšší vek jeho tvorivosti nijako neubližuje, ba práve naopak. Na rozdiel od Wayna Shortera nielen výborne hrá, ale aj vyzerá zdravo a sviežo. Lloydov hudobný osud je zvláštny. Wikipedia charakterizuje jeho štýl ako individualizovaný variant odľahčeného Coltraneovského tónu. Ako mladý elév hral aj v kapele B. B. Kinga. Svoj prvý vrchol dosiahol začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sa stal hudobným vedúcim kvinteta Chicka Hamiltona a navigoval ho moderným post bopovým smerom. V roku 1964 z kapely odišiel a začal hrať s Cannonballom Adderleym. Ich spoluhráčmi boli mladí, dnes ultraslávni, hudobníci ako Herbie Hancock, Ron Carter a Tony Williams. V rokoch 1966 - 68 Lloyd viedol kvarteto, v ktorom hrali ďalší mladíci rovnakého kalibru: klavirista Keith Jarrett, basista Cecil McBee a bubeník Jack DeJohnette. Ich album Forest Flower (1967) sa stal komerčne úspešným hitom. Kvarteto sa orientovalo na fúziu straight-ahead post-bopu, free jazzu a soul jazzu. Toto obdobie bolo asi vôbec najvýznamnejšie v Lloydovej kariére. Jeho vplyv na vývoj jazzu v druhej polovici šesťdesiatych rokov dosiahol svoj vrchol. Ďalšie pozoruhodné albumy tohto obdobia sú Dream Weaver and Love In. V roku 1968 sa kapela rozpadla a Lloyd akoby na jazz rezignoval. V jazzovo intenzívnych sedemdesiatych rokoch sa na jazzovej scéne prakticky neobjavuje, venuje sa beatnickemu hnutiu a hrá s popovými Beach Boys a ich klonmi. Až v osemdesiatych rokoch sa opäť jazzovo chytá a začína aktívne hrať s fenomenálnym Michelom Petruccianim. V roku 1989 Lloyd nahráva pre slávne Eichlerovo vydavateľstvo ECM (Edition of Contemporary Music; nahrávať pre ECM znamená získať kreslo na jazzovom Olympe) a aj keď svoj štýl zo šesťdesiatych rokov príliš nezmenil, vyhraňuje sa ako majster baladického jazzu. Pozornosti hodné albumy sú Canto, Voice in the Night, The Water Is Wide kde participujú Brad Mehldau, John Abercrombie, Larry Grenadier a Billy Higgins.