Bola to taká zvláštna akcia a nazvať ju Jarnými BJD mi nepripadalo ako šťastný ťah. BJD je skvelá značka, a treba dávať pozor, aby sa zbytočne nedevalvovala. Navyše, ako sa na jar chodí siať a v lete žať, tak sa v jeseni chodí na BJD do Bratislavy. A nemalo by sa to meniť. Porušovať dobré zvyky nevedie k ničomu dobrému. Nič to však nemení na fakte, že možnosť opäť vidieť a počuť Macea Parkera (* 1943) mi výrazne zdvihla náladu. Maceo je fenomén, víchor, knieža funku a strážca funkového ohňa. Stál po boku Jamesa Browna prakticky počas celej jeho hudobnej kariéry. Od konca 90. rokov spolupracuje s Princom na jeho nahrávkach a turné. V roku 2007 stážoval u Princa v jeho legendárnych 21. koncertných nociach v londýnskej O2 aréne. Oboch možno považovať za priamych dedičov Jamesa Browna - zvestovateľa a kráľa funku.

Funk vznikol v 60. rokoch a formálne patrí medzi najtriviálnejšie hudobné formy vôbec. Oprávňuje nás však toto chladné teoretické konštatovanie považovať funk za primitívny? Hmm, toto je skvelá ukážka ľahkosti, s akou je možné relativizovať hodnoty života samého. Natíska sa mi takáto odpoveď: funk je porovnateľne primitívny, živočíšny, symfonický a vznešený ako sú primitívne, živočíšne, symfonické a vznešené povedzme elementárne pohyby pri sexuálnom akte. Je tiež rovnako účelný a priamočiary. Inými slovami funk je teda priamočiara hudobná sexovačka! Ak však nemáte vyplaveného dostatok funkového testosterónu či estrogénu v krvi, treba to vzdať, bez libida vás to nebude baviť. Samozrejme, platí to aj vice versa, čím viac hormónov, tým viac potešenia... A následnú logickú otázku, či aj sex samotný je primitívny, už ani položiť netreba. Je predsa jasné, že dobrý sex, tak isto ako dobrý funk, je súčasne intenzívne primitívny ako aj intenzívne vznešený..., nech teda žije dobrý sex a dobrý funk.

Funk je výhradne černošský vynález. Jeho cieľom je koncentrácia živočíšnej energie. Vie byť horúci tak, že až plamene šľahajú. Funk je síce živočíšnou lávou, no z kompozičného hľadiska je bez štruktúry a vývoja, respektíve s absolútne minimalistickou štruktúrou a vývojom. Skladateľsky je teda celkom nezaujímavý. Frázy sa zmestia do jedného taktu. Rytmus je absolútne dominantný. Je vytváraný a zároveň prekrývaný stále sa opakujúcimi pulzujúcimi groovmi s hypnoticky strhujúcim účinkom. Čo skladba to špecifický groove (jednoduchý opakujúci sa rytmicko-melodický vzorec). Celá veľká kapela hrá vlastne dookola jeden harmonicky rozkladaný groove. Sem tam sa nad groovmi mihne sólo niektorého nástroja alebo prebehnú magnetizujúce rytmicko-harmonické zvraty. Všetci však používajú svoje nástroje a hlasy najmä ako rytmické prostriedky. Maceo hrá na altsaxofóne ako na perkusie, vysekáva z neho rýchle, rytmické a úderné beaty, také isté beaty vykrikuje alebo škrieka do mikrofónu. Je to strhujúce! Wow! Nezostáva nič iné len fascinovane sledovať toto veľkolepé pudovo-inštinktívne muzikantské majstrovstvo.

Predchádzajúci sympatický výkon kapely Jamaaladeena Tacumu je Parkerovcami darvinisticky neľútostne zmietnutý, priam až degradovaný, hneď prvými taktami. Tacumuovcov je mi ľúto. No to, čo predvádza deväťčlenný orchester Macea Parkera, sa limitne blíži k žánrovej dokonalosti. Som fascinovaný, ich energia je neskutočná. Koncert začína tichými zaklínacími repetitívnymi groovmi basovej gitary ohromujúco tučného a slávneho čierneho funkera Rodney Skeeta Curtisa (ex - Parliament-Funkadelic). K base sa pridávajú ďalšie nástroje, šťavnatá backlightová gitara (Will Boulware) a hamondovské kávesy. Rozrušenie divákov stúpa. Groovy sa harmonicky a farebne rozrastajú, pridávajú sa dve vokalistky. Zvuk je dobrý, ale len celkom vpredu, inde v estrádnej sále PKO je ako vždy úplne otrasný, a tak minimálne dve tretiny divákov sú ukrátené o predvádzaný muzikantský fine-tuning. Krátko po začiatku sa na pódium predrala divná anti-funky dáma s prísnym manažérskym výrazom a prekvapivo dobre, po „americky“, uvádza kapelu spevnou recitáciou. Parkerovci majú funk pevne vo svojej moci, rovnako ako aj nás. Oni sú funk. Chvíľu tlmia akoby na štvrť plynu aby vzápätí dychová sekcia nahodila takú frázu a kapela následne tak zalomila štruktúru do inej tóniny, že to berie dych. Uff! To je ale paráda! Rozrušenie ďalej stúpa, funky fiesta je na pódiu miešaná s rovnakou prirodzenosťou, s akou stará mama z Oravy robí halušky alebo Neapolčanka pizzu. Kúpeme sa v sexošských groovoch. Čakám netrpezlivo na každú ďalšiu frázu vypaľovanú famóznou dychovou sekciou (Ron Tooley – trúbka, Dennis Rollins – jeden z najlepších britských trombonistov a Maceo – saxofón). Pod pódiom je široký voľný priestor, ktorý sa postupne zapĺňa. Tancujúce dievčatá sú krásne ako víly. Fascinovane ich sleduje nielen okolité publikum, ale aj samotní hudobníci. Pomerne rýchlo sa ukáže, že mnohí tancujúci sú pod vplyvom niečoho, čo rozhodne nie je iba alkohol. Tanec pod pódiom sa psychedelicky mení a prejavy tanečníkov sú čoraz znepokojivejšie. Kapela je dokonalá ako Ferrari, bohužiaľ toto Ferrari postupne akoby zmierňovalo rýchlosť v obave, že pozráža psychedelickú partiu motajúcu sa pod jej kolesami. Následkom zníženia rýchlosti však posádka Ferrari akoby sa začínala trochu nudiť. Pod pódium sú veci čoraz znepokojivejšie. Koncert je po dvoch hodinách stále v plnom prúde, ale preventívne odchádzam, nechcem si ho pokaziť okolnosťami. Neskôr sa dozvedám, že o malú chvíľu po mojom odchode sa koncert skončil a tak povestná Parkerovská pódiová troj- až štvorhodinovka sa tentoraz neuskutočnila.