Dramaturgia jednodňového festivalu sa po vystúpení Štepán Markovič Saxtetu obrátila na ,,populárnejšie“ štýly. Ako to býva na festivaloch tohto druhu, pri pohľade do publika som rozmýšľal, kvôli čomu sem mnohí poslucháči, lepšie povedané poslucháčky, prišli...
Don Grusin v spolupráci s našou osvedčenou ,,fusion“ rytmikou – Jurajom Griglákom a Martinom Valihorom svojim vystúpením pripravili poslucháčov na blížiacu sa ,,funky náladu“ v podobe koncertu Georga Dukea. Spolupráca Don Grusina s Martinom Valihorom sa zrodila pred deviatimi rokmi, počas štúdií na Berkeley College of Music v Bostone. Don Grusin určite nepatrí medzi klaviristov, ktorí chcú zaujať poslucháča v prvom rade perfektnou hráčskou technikou, či jazzovou vyzretosťou. Na konte má päť albumov, ktorých hudba je adresovaná bežnému poslucháčovi. Melodické, ľúbivé melódie, harmónia nie je komplikovaná. Určite si nájde svojich fanúšikov.
Tak to bolo aj v prípade koncertu na One Day Jazz festivale. Slovenská rytmická sekcia len umocnila atmosféru, dodala dávku profesionality, hoci mi nebehali zimomriavky po chrbte, na aké som zvyknutý. Dokonca som niekedy pochyboval, akým smerom sa uberá štýl ich hudby. Skladby z posledného albumu Piano In Venice majú často pop-jazzový charakter, pri niektorých vyhrávkach a akordických spojoch som mal pocit akoby hral namiesto Don Grusina Elton John. Časté groovy Juraja Grigláka na basgitare alebo kontrabase s jemnými efektmi podporili hudobné myšlienky lídra formácie, ktorý sa tiež nevyhýbal syntezátoru. Dokonca ich používa vo svojej produkcii bežne.
Na bratislavskom koncerte stavil na akustickejšie verzie skladieb. Napríklad skladba Pacific, inak spomienka na rodný domov, oceán, je asi jednou z najharmonickejších, jednoduchých, ale ,,komerčne“ ladených skladieb. Akoby sa mi vnútila sama od seba, chtiac-nechtiac som ju musel percipovať, hoci by som niečo také nečakal. All Blues od Milesa Davisa vrátilo hudbu na hlavnú koľaj. Samozrejme v modernom fusion ,,šate“. Don Grusin sa priznal, že Miles Davis patrí medzi jeho najväčších hrdinov, preto tá skladba. Americko-slovenské trio nemalo veľký priestor na svoju prezentáciu, v každom prípade sme radi, že americký klavirista hral po prvýkrát na Slovensku. A myslím, že medzi jazzovými fanúšikmi sa nájde veľa takých, čo nie sú nároční na jazzovú ,,prešpikovanosť“ a radi si ho znova vypočujú.