Meno Pawła Kaczmarczyka poznal pred jeho koncertom na Jazz Goes To Town 2008 v českom Hradci Králové len málokto z prítomných. Väčšina však na koncert Paweł Kaczmarczyk Audiofeeling Band pravdepodobne tak skoro nezabudne. Poľsko ponúklo po Leszekovi Możdżerovi a Marcinovi Wasilewskom ďalšiu ikonu jazzového klavíra. Len dvadsaťštyriročný (!) Kaczmarczyk prelomil štúdiovým albumom svojho projektu Audiofeeling (Arms Records 2007 / Hevhetia) všetky konvencie – v ankete prestížneho magazínu Jazz Forum získal ocenenie album roka, striebro ako klavirista a tretie miesto pre svoju akustickú kapelu.
Audiofeeling Band prináša energiu a živelnosť, akú sme u nás nepočuli už celé roky. Nesmierne vzrušujúci moderný akustický jazz Kaczmarczykovho zoskupenia budú môcť oceniť návštevníci banskoštiavnického festivalu Jazznica 2009 v sobotu 4.júla.

Z pokojného Pawłovho rozprávania po královohradeckom koncerte plynula nesmierna pokora a úprimnosť, ale aj nadšenie a radosť z pripravovaného európskeho albumu pre vydavateľstvo ACT Music.

* Prečo je mladý poľský jazz reprezentovaný Marcinom Wasilewskim, Leszkom Możdżerom, Adamom Pierończykom, Michalom Tokajom, Rafalom Sarneckim a mnohými ďalšími taký výnimočný?

PAWEL KACZMARCZYK: V prvom rade je v Poľsku dlhoročná jazzová tradícia, pozri sa len na množstvo festivalov, z ktorých mnohé pretrvávajú desaťročia. Viaceré z nich vznikli hneď potom ako sa poľský jazz dostal z katakomb.

* Éra katakomb, ale aj história poľského jazzu, je u nás známa vďaka výborného videoklipu Story of Polish Jazz gitaristu Jarka Smietanu, ktorý sa objavil na internete...

PK: Vďaka jazzovej tradícii sa máme od koho učiť. Napríklad v tomto období sa zdá, že v Poľsku je viac mladých hudobníkov hrajúcich jazz, ako kedykoľvek predtým. Dosť tomu napomohol internet s množstvom informácií a nahrávok, ale aj skutočnosť, že muzikanti majú takmer neobmedzené možnosti kontaktov so svetovou špičkou. Napríklad dnes sme mali možnosť hrať pred hviezdami ako Mike Stern a Randy Brecker a je to pre nás čosi fantastické! Počúvanie lepších muzikantov je pre mladých hudobníkov tou najlepšou školou.
V Poľsku taktiež funguje viacero vynikajúcich jazzových inštitúcií – napríklad Hudobné akadémie v Krakove, Katoviciach – a práve na ich pôde dostávajú mladí jazzmani lano od starších renomovaných kolegov Zbygniewa Namyslowského, Janusza Muniaka, Jana Ptaszyna Wrobłewského... Učenie potom prebieha priamo na scéne, nie formou individuálnych cvičení a skúmania toho čo dobre znie, ale reálnym fungovaním v skutočnom jazzovom zoskupení. Pokiaľ nepôsobíš v reálnom prostredí, môžeš sa k jazzu približovať len empiricky, skúmaním nových možností. Skutočnosť, či s týmito možnosťami dokážeš ako muzikant existovať, vieš krátkodobo otestovať napríklad na letných workshopoch. Tie majú pre mladých hudobníkov nesmierny význam a v Poľsku ich je chvalabohu požehnane.

* Akými zmenami prechádzal poľský jazz v posledných rokoch?

PK: Myslím si, že poľskí muzikanti si uvedomujú, že od 60-tych rokov sa v jazze neudialo nič prevratné, skôr prebiehalo „doťahovanie“ a vylepšovanie nápadov. Každodenne nás „bombarduje“ a ovplyvňuje všetko, čo sa deje okolo nás – popmusic, latino, klasická hudba, r&b, ale aj literatúra, maliarstvo – a naša hudba sa potom stáva kolážou, v istom zmysle výslednicou týchto umeleckých smerovaní. Len vtedy si hudba uchováva šmrnc a sviežosť. Pokiaľ sa jazzman uzvrie len do svojej hudby, stráca kreatívnosť. Obrazne povedané „prihrieva staré jedlo“. Tento jav u nás nastal začiatkom 90. rokov a chvíľu trvalo, kým získali muzikanti všeobecnejší rozhľad. Na svetovej scéne bola táto otvorenosť prítomná neustále – vezmi si Wayne Shortera, ktorého hudba je umeleckým dielom a symbiózou toho, čo sa v umení odohralo za posledné polstoročie. Alebo Brad Mehldau, Estbjörn Svensson, John Taylor – títo hudobníci dokážu vytvárať sviežu životodarnú hudbu, ktorá neostáva uzavretá v sebe, ale je nesmierne atraktívna aj pre poslucháčov. Mnohí povedia: „Jazz, to je niečo staré, dávno prežité, nezaujímavé...“. Pozri sa ale na muzikantov, ktorých som menoval: experimentujú s netradičným metrom miestami evokujúcim akýsi akustický drum´n´bass, ako témy využívajú príjemné, miestami popové melódie lahodné na prvý posluch... Postupne začíname mieriť na vkus poslucháča, trebárs čo sa využívania elektroniky týka. Všetky tieto vplyvy sú svetielkom na konci tunela, ktorý bol ešte v 90-tych rokoch temným a bezútešným. Tomu „strafovaniu sa“ do poslucháčskeho vkusu však nesmie chýbať kreatívnosť a miera citlivosti.

* Mnohí poľskí hudobníci začínajú v teenagerskom veku, keď ich spolužiaci zakladajú rockové kapely – Wasilewski sformoval svoje trio ako pätnásťročný, ty si ako dvadsaťročný vydal album, ktorý sa stal na poľskej scéne udalosťou roka...

PK: Osobne si nemyslím, že je dobré, keď sú mladí hudobníci – teraz myslím aj seba – propagovaní a promovaní tak výrazne, ako tomu bolo aj v mojom prípade. Pokiaľ sa pozrieš na americkú scénu – výrazné albumy, zväčša debuty, vydávajú hudobníci okolo tridsiatky. Až vtedy máš čo hudobne povedať, keď nadobudneš skúsenosti v reálnom živote, prežiješ pohodové chvíle, ale aj krízy. Nestačí erudícia a znalosť jazzovej kompozície. Veľké umenie sa rodí pod vplyvom prežitých skúseností. Je to ako s malým dieťaťom, ktoré musí mnohokrát spadnúť a udrieť sa. Týmito skúsenosťami však nadpreduje. V jazze potrebuješ vnímať celistvosť – podobne sa pri práci s počítačom nezaoberáš jednotkami a nulami z ktorých sa všetko skladá, ale vnímaš len výsledný zvukový alebo obrazový efekt.
Teraz mám 24 rokov a sám uznávam, že až v priebehu piatich-šiestich rokov budem schopný komponovať hudbu, ktorá dokáže ustáť v líni poľského jazzu. Hudbu s vnútorne silnejším posolstvom, ako tú ktorú robím teraz. Skúsenosti získavam postupne – neustále sa učím hraním so staršími hudobníkmi, s Januszom Muniakom, ale aj so spoluhráčmi v kapele, medzi ktorými som najmladším. Snažím sa do svojej hudby vkladať čo najviac srdca, aj keď viem, že sú to často záchvevy neskúseného mladíka, ktorý sa „rozkukáva“ po okolí, má veľa prebytočnej energie a tak ju môže rozložiť do viacerých smerov. Nesmierne sa teším, že mám možnosť hrania napríklad aj tu v Hradci Králové – bol to jeden z najväčších a najprestížnejších koncertov aké sme vôbec s touto kapelou hrali.

* V Poľsku nehráte pred takým obecenstvom?

PK: Hrávame aj vo veľkých sálach, ale nie príliš často. V poslednom období sme však vystupovali na najväčších domácich festivaloch ako Festival jazzových klavíristov v Kaliszu, JVC Jazz Festival, Warszaw Summer Days, Jazz Jamboree, Bielska Zadymka Jazzowa, Krakowskie Zaduszki Jazzowe, Jazz nad Odra...