Marián Jaslovský na booklete nového jazzového albumu Ľuboša Šrámka (Abstructures) napísal: „Jazzoví hudobníci a fanúšikovia sa chtiac-nechtiac musia zmieriť s kostlivcom v skrini – zdá sa, že časy, keď sa v tejto hudbe diali prelomové revolúcie, sú už za nami.“ Ajhľa, akej explicitnej skepse Marián podľahol, a priamo v booklete jazzového albumu! Wow! No pravdou je, že proti podobnej skepse sa čoraz ťažšie bráni aj mne. Jazz hrozivo stráca schopnosť vývoja a reflektovania súčasnosti a má silný nábeh stať sa akademickým umením, čiže mumifikovať sa. No ani to mu nemusí vyjsť. Aby prešiel na úroveň akademického kumštu (t.j. kumštu, ktorý existuje a prežíva výhradne vďaka podpore štátu, podobne ako napríklad opera na Slovensku), musela by špecifická náplň, ktorú do jazzu jeho otcovia vložili, obsahovať dostatočne inšpiratívne a času odolné emočné a estetické bohatstvo. Či niečo také naozaj obsahuje, overí až čas. Napriek skepse sa tu a tam ešte vždy vynárajú mladí energickí nositelia jazzovej pochodne (napríklad James Carter). A do tohto koncertu bol mojou osobnou nádejou, svetielkom v skrini s jazzovým kostlivcom, aj Lionel Loueke.

Ticho, skromne a placho pôsobiaci Loueke vyrástol vo veľmi chudobných afrických pomeroch (*1973, Benin, Afrika). Je obľúbený ako gitarový sideman a účinkoval v kapelách a nahrávkach najvýznamnejších postáv jazzu (Herbie Hancock, Terence Blanchard, Dianne Reeves, Cassandra Wilson, Wayne Shorter, Jeff 'Tain' Watts, Charlie Haden, Richard Bona, Nathan East, Vinnie Colaiuta, Marcus Miller, Sting, Brian Blade, John Patitucci, Terri Lyne Carrington, Kenny Garrett, Roy Hargrove, Santana a ďalší). Jeho reálny úspech začína získaním štipendia na Berklee College of Music v roku 1999, kde študoval do roku 2000 a vzápätí úspešným absolvovaním konkurzu a štúdiom na Thelenius Monk Institute, kde o výbere rozhodovali také legendy ako Herbie Hancock, Terence Blanchard, či Wayne Shorter. Vydal aj niekoľko sólových albumov. Ten posledný Karibu vyšiel na významnej značke Blue Note.

Louekeho gitara so mnou po prvý raz zarezonovala na mega-úspešnom Hankockovom albume RIVER: The Joni Letter. V krásnej piesni Edith and the Kingpin vo famóznom podaní Tiny Turner, pôsobia jeho vybrnkávané flažolety a kvákajúca gitara ako korenie, ktoré pre svoju jemnosť a optimálny pomer ťažko identifikovať, no jedlu dáva zásadný rozmer. Aranžérska perla. Potom som ho videl koncom minulého roku s Herbie Hankockom vo viedenskom Konzerthause. Aj tu mi chutne pošteklil jazzové poháriky, a nádej začala rásť. Zdalo sa, že hrá veľmi objavne. Na opäť viedenský koncert Louekeho tria som sa teda už celkom odvážne tešil.

Zostava tria, ktoré existuje bez zmeny už nejakých 10 rokov, je tak trochu proti prírode: typicky čierne melodické linky gitarových vybrnkávačiek a spevu Lionela Louekeho stoja nad bielou európskou rytmikou Massima Biolcatiho (kontrabas) a Ferenca Nementha (bicie). Našťastie v Porgy&Bess je skvelá akustika, počuť aj najjemnejšie detaily, a tak možno objektívne konštatovať, že chlapci ovládali svoje nástroje naozaj majstrovsky - z pódia sa rinul číro-čistý krásny zvuk basy, bicích a gitary. Svoj tichý intímny scat Loueke kombinoval s luskaním jazykom a svoj spev rozširoval vocoderom o harmonické zbory. Všetko znelo veľmi africky, mnohé skladby explicitne vychádzali z afrického folklóru a jeho rytmických schém. No bol to zvláštny koncert: akoby sa chlapcom nechcelo pracovať, ale si len tak zľahka porelaxovať s nástrojmi v priateľskom prekáraní s kamošmi. Chvíľami aj pustili bebopový prúd, potom ho akoby vypínačom prudko stopli a znovu pustili, atď.... No v princípe sme boli svedkami akejsi pokojnej odľahčenej nostalgie afrického buša ladenej v duchu Charlieho Hadena a melodikou letmo pripomínajúcej Richarda Bonu.

Aby som to zhrnul - bola to príšerná nuda, možno subjektívne znásobená očakávaniami, ktoré sa nenaplnili. Obzvlášť ma nudilo rozvíjanie nezaujímavých vybrnkávaných Louekeho tém za diplomatickej podpory spoluhráčov štýlom „keď už je to raz na ceste treba to nechať dôjsť“. Loueke je fajn chlapík a výborný muzikant, no treba zabudnúť na to, že je nositeľ jazzovej pochodne. Obávam sa, že úroveň obľúbeného sidemena slúžiaceho tým, čo nápady majú, alebo sú aspoň ostrieľané legendy, nedokáže umelecky prekročiť.