Je jazz stále živý? Prečo sa dnešné deti nesmejú na groteskách Laurela a Hardyho? K týmto smutným otázkam ma priviedol posledný balík jazzových nahrávok, ktoré som dostal na výber pre recenzie.
Napriek očividnému nástupu mumifikácie jazzu, odmietam uveriť realite tohto procesu a tvrdohlavo v jazze hľadám živé umenie a umenie života. Ako šibnutý zlatokop na vyťaženom území, ktorého ženie vidina dôb, keď územie zlatom bezstarostne prekypovalo, ba až hýrilo. Realitou však je, že dnešný jazz prekypuje skôr nudnou akademickou dokonalosťou a recyklačnou sterilitou. Aj v podaní mnohých ozajstných osobností. Horúca aktuálna reflexia našej súčasnosti a našich dnešných životov je z jazzu akosi fuč. Akoby presiakla popraskaným dnom do iných rozmerov. Našťastie, ešte nie celkom. Sem tam sa niekde udrží, ako napríklad v dvoch skladbách na tomto albume. Vďaka nim album dostáva zmysel a stáva sa dobrým.
Obe skladby sú z pera klaviristu Joeya Calderazza, môjho obľúbenca, o ktorého sa v stajni Marsalis dobre starajú už dlhšiu dobu. V druhej skladbe albumu The Blossom Of Parting nadhodil krásnu cigánsko-uhorskú šansónovú melódiu, plnú pálivého smútku a melanchólie. Calderazzo je na lyriku majster. A jeho muzikantské srdce má, chvalabohu, stále čo povedať (pozri recenziu jeho sólového albumu Amanecer http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=1300). Marsalis tu svojim saxofónom nádherne podchytil potenciál vynikajúcej melódie. Ďalšou Calderazzovou lyrikou je The Last Goodbye, kde v melodickej linke opäť preukazuje svoj muzikatský cit Branford Marsalis.
Kvarteto Branforda Marsalisa: Joey Calderazzo – klavír, Eric Revis – kontrabas, Jeff „Tain“ Watts – bicie a Branford Marsalis – soprán, alt a tenor saxofón, hrá v nezmenenej zostave už celú dekádu. Dala sa preto očakávať vyzretosť a minimum prekvapení. Album to potvrdzuje. Autorstvo skladieb si férovo podelili: Calderazzo – dve, Revis – tri, Watts – dve, kapalník Marsalis – prekvapujúco len jednu a jedna skladba je štandardom od Theloniousa Monka.
Perfektne odpichnutý, v prudkom tempe valiaci sa postbop a výborný zvuk prvej skladby The Return of the Jitney Man (Wats) určujú charakter celého albumu. Bohužiaľ, je to už takmer načisto akademická pôda, vychádza z nemennej jazzovej harmonickej schémy, ktorú vás ako maticu naučia horšie či lepšie vypĺňať všade, aj v Grazi, aj u Matúša Jakabčica. Chýbajú v nej však políčka autorskej pridanej hodnoty, vtipu a osobitosti. Stivínovské „zahraj jablko“ sa nekoná, proste inteligentná nuda. Pri náhodnom počutí len ťažko uhádnete kto hrá, je len jasné, že muzikanti sú naozaj dobrí. Ale stačí to? Ešte šťastie, že majú Calderazza.
PS
Branford sa narodil v roku 1960 a je zo slávnej rodiny špičkových muzikantov Marsalisovcov. Až do roku 1985 hral väčšinou spolu so slávnejším bratom Wintonom v rôznych vynikajúcich kapelách (Lionel Hampton, Art Blakey’s Jazz Messengers, Herbie Hancock a ďalší). Prísny brat Winton ho považoval za zradcu, ktorý opustil správnu cestu tým, že začal hrať pop so Stingom, potom s Milesom Davisom a neskôr (1994) založil zaujímavú kapelu Buckshot LeFonque spájajúcu jazz s rockom, popom, hip-hopom a rhythm and blues do živého pulzujúceho tepu. V roku 1992 Branford získal cenu Grammy pre najlepšieho jazzového inštrumentalistu („Best Jazz Instrumental Performance, Individual Or Group”). V roku 1996 sa vracia na „správnu“ cestu nadväzujúcu na odkaz moderného jazzu rokov päťdesiatych a šesťdesiatych a zakladá kvartet, s ktorým pracuje dodnes. Od roku 2001 sa taktiež intenzívne venuje klasickej hudbe. Za album Contemporary Jazz dostáva v roku 2001 opäť Grammy (Best Jazz Instrumental Album, Individual or Group).
