Meno afroamerického trombonistu Curtisa Fowlkesa (narodený v roku 1951) nájdete na nahrávkach jazzových, rockových, ale aj avantgardných umelcov. Jeho hlavnou aktivitou ostáva unikátne eklektické zoskupenie Jazz Passengers, ktoré založil v roku 1987 so saxofonistom Royom Nathansonom, popri tom však koncertuje s Billom Frisellom, Donom Byronom, Johnom Zornom, Marcom Ribotom, ale aj Sheryl Crow alebo Cibo Matto. V Bratislave hral napríklad v roku 2007 vo formácii Groove Collective.

* Dve desaťročia hrávate s The Jazz Passengers, ste členom Liberation Music Orchestra Charlieho Hadena, účinkujete po boku Billa Frisella, Johna Zorna, objavujete sa na nahrávkach rockových hudobníkov... Neprekáža vám táto rôznorodosť?

CURTIS FOWLKES: V prvom rade musím povedať, že sa za jazzového hudobníka vôbec nepovažujem. Som skôr performerom otvoreným hudbe ako takej. Nikdy som o rôznorodosti nepremýšľal ani neškatuľkoval jazz, rock, avantgardu alebo ďalšie hudobné smerovania. Chcem hrať, učiť sa od svojich spoluhráčov a navzájom sa inšpirovať. Spomínam si, že v mladosti som uprednostňoval tradičnejšie zameranie hudby. V tom období som si ešte potreboval vnútorne ujasniť, či sa chystám hrať tradičnejší, moderný alebo avantgardný jazz. Neskôr ma v mnohom začali formovať moji spoluhráči – rockoví hudobníci, ale predovšetkým žánrovo otvorení ľudia ako Bill Frisell. Práve on ma predstavil Charlie Hadenovi, v ktorého orchestri dodnes hrávam.

* The Jazz Passengers označujete ako eklektické zoskupenie, ktoré sa snaží prinavrátiť do jazzu istý druh zábavy, entertainerstva...

CF: The Jazz Passengers fungujú už dlhšiu dobu a stále robia nové veci. V poslednej dobe sa venujeme prinavráteniu dedičstva vokálnych zoskupení 60-tych rokov, najmä The Supremes. Všetci z kapely toto zoskupenie milujeme (we all love Supremes), podobne ako A Love Supreme Johna Coltrana (počas tejto slovnej hračky spieval Fowlkes motív A Love Supreme, pozn. autora). Aj na tomto chceme ukázať istý druh humoru. Hráme už vyše 20 rokov, stále nás to baví, nakoniec dali sme toto zoskupenie dokopy s Royom Nathansonom po skúsenostiach z kapely The Lounge Lizards saxofonistu Johna Lurieho.

* Ste žiadaným sidemanom; ako líder vlastného sexteta Catfish Corner ste vydali jediný album Reflect (Knitting Factory Records) ešte v roku 1999... Chystáte niečo v rámci tohoto projektu do budúcnosti?

CF: Uplynulo mnoho rokov a musím konštatovať, že odvtedy som skutočne nič vlastné nevytvoril. Na vlastné projekty pravdupovediac nemám čas, pretože neustále sprevádzam niekoho iného: nedávno to bol projekt Stone, ktorému umelecky šéfoval John Zorn. Ten si na rozličné eventy pozýval rôznorodých umelcov – od Laurie Andersonovej po Masabumi Kikuchiho a Craiga Taborna. Počas „trombónových večerov“ s projektom účinkujem aj ja. Vtedy sa môžem skutočne realizovať.

* Projekt Elliota Sharpa The ´31 Band je pozoruhodný slobodnou koncepciou zoskupenia fúzujúcou ustálené štruktúry a kolektívnou improvizáciou. Čo vás na tejto hudbe inšpiruje?

CF: Hudba ktorú hráme je vlastne soundtrackom, Sharp ju napísal pre film zachytávajúci atmosféru 30-tych rokov. Preto sa v ňom hudba obdobia Duka Ellingtona a Billyho Martina premiešava s novšími experimentálnejšími postupmi, ktoré priniesol napríklad Sun Ra. V hudbe The 31 ´Band však nie je mnoho improvizácie pre dychové nástroje; je tam však až trojica trombónov, dva saxofóny a trúbka. Ako svedectvo o spomínanej dobe to funguje. S Elliotom hrám v jeho ďalšej kapele Terraplane, ktorú možno nazvať bluesovou, aj keď v slobodnejšom význame slova. S Terraplane hrávame príležitostne aj v Európe.

* Ste členom skupinových ansámblov (Liberation Music Orchestra) – aký je súčasný status symfonického jazzu v Amerike?

CF: Mekou amerických orchestrov je inštitúcia Jazz at the Lincoln Center, kde okrem bigbandu funguje množstvo menších zoskupení. Orchestrálne hranie sa v posledných rokoch rozmohlo, pretože čoraz viac hudobníkov začína aranžovať a komponovať. Samozrejme nič nenahradí zvuk orchestra, preto majú bandleaderi stále plné ruky práce. Kompozične prevláda návrat k tradičnejším formám, niekedy sa skladatelia dokážu odviazať a popustia fantáziu na uzdu. Príležitostne hrávam s orchestrami aj ja, pretože trombón má nezastupiteľné miesto v orchestrálnej harmónii a zvukovom spektre. V poslednej dobe však spolu s vibrafonistom Gregom Harrisom skôr pripravujeme ansámblové gospelové projekty.

* Pojmom jazz sa dnes označuje množstvo žánrových fúzii. Majú podľa vás zmysel?

CF: K žánrovým presahom dochádza v jazze často; nedávno som počul kapelu klávesistu Roberta Glaspera s kontrabasistom Vincentom Archerom a fantastickým bubeníkom Chrisom Davom. Bubeníkova hra prepája jungle s jazzom, čo bolo odlišné od všetkého čo som počul doteraz. V ich hudbe bolo cítiť vplyv hip-hopu ako aj ďalších prísad. Jazzmani na druhej strane nie veľmi radi spolupracujú s rapermi kvôli unavujúcim loopom. Máloktorý raper dokáže zaujať improvizovaným freestylom. Pokiaľ však chcete vytvárať hudbu dneška, musíte ju prepájať s ďalšími vplyvmi. Hudba sa ustavične vyvíja, je to neustály „work-in-progress“. Samozrejme nestačí pridať jazzové prvky do hip-hopu, aj keď si osobne myslím, že tieto žánre majú mnoho spoločných znakov – v tejto hudbe sa neustále čosi deje, je tam citeľné neutíchajúce napätie, nervozita... Otázka „manželstva“ medzi jazzom a hip-hopom nie je stále zodpovedaná. Mladí ľudia dnes často nazývajú jazz mŕtvym, nedynamickým. Napriek tomu ostáva jazz výzvou aj naďalej. Za jeho smerovanie však už nezodpovedá naša generácia, ale tí čo prídu po nás.