Meno vibrafonistu Joe Lockeho rezonuje v poslednom období ako meno víťaza niekoľkých ročníkov Jazz Journalists Awards. V prestížnej ankete Critics Pool časopisu Down Beat sa Locke tiež drží „proklate vysoko“ – hneď za kolegami Garym Burtonom, Bobbym Hutchersonom a Stefonom Harrisom. V rámci Jazz Baltica patrí tento umelec k festivalovému „inventáru“, pretože sa do Salzau vracia každoročne či už s novým projektom alebo ako sideman. Minuloročný projekt Joe Locke „Sticks & Strings“ so špeciálnym saxofónovým hosťom Rosariom Giulianim ma príliš nenadchol, avšak k špecialitám festivalu Jazz Baltica patrí možnosť sledovania „rastu“ umelcov v rámci niekoľkých rokov.
Aktuálna Lockeho kapela Force of Four naopak popierala nezáživnosť, ktorú som mal s týmto umelcom zafixovanú z minulého ročníka. Dôvodom bolo angažovanie prvotriednej rytmickej sekcie, ktorej kraľovala kubánska dvojica Roberto Rodriguez - klavír / Ricardo Rodriguez – kontrabas (napriek rovnakým priezviskám nie sú príbuzní a fantastický bubeník Johnathan Blake. Force of Four súzneli s lídrovým fantazírovaním prepojenia zoskupení Sonnyho Rollinsa s Yellowjackets. Lockeho nesmierny cit pre melódiu a zvukovú farebnosť umožňoval kapele prechádzať od krehkej zvonivosti k plnému zvuku s čitateľným každým tónom. Našľapané akustické funky nenudilo napriek prvotnej jednotvárnosti, pretože v hudbe kvarteta sa neustále čosi dialo. Najmä Blakeove bicie odsýpali s priamočiarou razantnosťou. Keď som sa s týmto korpulentným, len tridsaťdvaročným černochom rozprával počas nočného jamsession, placho rozprával o svojej vyťaženosti a pri pohľade do jeho kalendára (hráva s Kennym Barronom, Russelom Malonem, Tomom Harrellom, Dee Dee Bridgewater...) len prechádzal zrak. Nie nadarmo bol naňho Locke ochotný čakať niekoľko mesiacov. „Moji noví spoluhráči sú pre mňa obrovskou výzvou aby som na sebe neustále pracoval“, povedal mi po koncerte Locke. „Pri Force of Four cítim, akoby som bol vytláčaný z komfortnej zóny, v ktorej som sa v posledných rokoch nachádzal. Práve to ma neustále núti napredovať, snažiť sa pri komponovaní narábať s rytmickými pásmami. Preto pre mňa súčasná kapela znamená strašne veľa!“
Force of Four ponúkli kompletný repertoár z vynikajúceho rovnomenného albumu, ktorý vyšiel na značke Origin Records. Popri pôvodných kompozíciach (Like Joe venovaná Hendersonovi, nadupaný výrazný motív Alpha Punk s fender pianom doznievajúci v mysli ešte niekoľko hodín po koncerte) prekvapila Rollinsova No Moe s hosťujúcim trubkárom Nilsom Wülkerom.
Locke sa stal miláčikom festivalového publika tiež vďaka novátorskému projektu Percussion Discussion, ktorému Baltica nadšene aplaudovala nasledujúci večer. Za prapodivným nápadom prepojenia perkusionistov (vibrafonista Locke, bubeník Blake, perkusionista Daniel Sadownick + trubkár Nils Wülker a tentokrát violončelista Martin Wind) s excelujúcim stepárom (!) Maurice Chestnutom stála idea umeleckého šéfa festivalu Rainera Haarmanna. Chestnut predviedol fantastické hudobné divadlo, keď prostredníctvom svojich pohybov a klopkania stepárskych topánok s ľahkosťou a spontánnosťou reagoval na pódiové dianie. Percussion Discussion patril k neopakovateľným zážitkom, na ktoré sa tak ľahko nezabúda!