Jazzáky pre mňa začali až týmto koncertom. A keď som si ho nadšene užíval, uvedomoval som si, že v tomto ročníku asi sotva zažijem niečo zaujímavejšie. V talentovanom, vzdelanom a cieľavedomom Rószovi nám tu vyrastá nová slovenská hudobná aristokracia. Pri príležitosti jazzových dní spojil dohromady vynikajúcu zostavu špičkových muzikantov: Ondrej Krajňák (klavír), Martin Valihora (bicie), Oskar Rózsa (basová gitara), Ryan Carniaux (trúbka a krídlovka) s triom hrajúcim klasickú hudbu – Hugo Kauder Trio: Ivan Danko (hoboj), Róbert Lakatos (viola) a Ladislav Fanzowitz (klavír) a pripravil pre ňu skvelý repertoár.

Kapela predviedla emotívnu, príťažlivú, kompozične a inštrumentálne modernú hudbu. Jeden kus lepší ako druhý. Famózne rozvinuté Krajňákové sóla ponad zaujímavo konštruované kompozície s bravúrnymi nosnými témami striedali nemenej dobré, čisté a pekelne presné sóla Carniauxa na trúbke aj krídlovke. Výbornými údernými vstupmi na basgitare sa blysol aj samotný Rózsa, ktorý zrejme naozaj začal viac cvičiť. No a bicie nástroje Valihoru ako vždy presahovali rámec vynikajúcnosti. Hudba v kompozíciach pulzovala s hlbokou logikou a nevyhnutnosťou. Bolo cítiť závany vzrušujúcej temnoty nie nepodobnej Davisovskému obdobiu okolo Bitches Brew. Sóla a témy boli naskladané veľmi umne a so skvelou gradáciou. Najmä témy s harmonicky polámanými unisonami zneli naozaj dobre. Obzvlášť peknú farbu mali spoločné témy hoboja, violy a krídlovky, respektíve trúbky. Prídavok založený na skladbe napísanej pôvodne pre trio Waking Vision (Valihora, Shannon, Rozsa) s prearanžovaným úvodom pre hoboj, klavír a violu, vyznel taktiež vynikajúco.

Nemožno síce poprieť istú mieru „neuhladenosti“ celého performance, ale tú pripisujem malému počtu skúšok kapely. Určite sa oplatí počkať, až to budú mať lepšie nacvičené, alebo keď nahrávka vyjde na CD.

Jediným vážnejším problémom sa ukázal byť zvuk. Tohtoročné jazzáky boli celkovo nezvyklo zle ozvučené. Jemné aranžérske nuansy a inštrumentálne fajnovosti v mnohých koncertoch sa celkom strácali. Bohatosť a farebnosť zvuku Rózsovej kapely sa dala v mnohých prípadoch viac tušiť ako počuť, napríklad rozlíšiť klavíry Fanzowitza a Krajňáka vôbec nebolo možné. Škoda, vďaka zlému zvuku sme si neužili toľko, koľko táto kapela reálne ponúkla. Čo viac povedať, páni ma naplnili potešením z hudby a nasýtili estetickým zážitkom.