Mainstream a technická dokonalosť najvyššej kvality. Hralo sa veľa štandardov (napríklad Ellington). Na pódiu sa prezentovala doširoka otvorená učebnica jazzovej inštrumentalistiky. Bohužial, bola to taká učebnica, akú už veľakrát a pomerne dávno napísali iní skvelí učitelia. Pozoroval som muzikantov pod pódiom, ako vo vytržení sledujú nedosiahnuteľnú inštrumentálnu ekvilibristiku, presnosť a absolútnu súhru tria. Na druhej strane, už dlho som nepočul kombináciu takej vysokej miery virtuozity s takou obsahovou prázdnotou. Akoby išlo len o rozcvičku, keď hudba a srdce oddychujú v šatni a muzikanti sa venujú iba racionálnemu cibreniu techniky. Snáď len emotívny bubeník Ulysses Owens Jr. vybočoval z tohto vzorca. Relatívne najslabším ohnivkom tria bol klavirista Peter Martin, ktorý nepredviedol takmer žiadnu emóciu (vivat Krajňák!) a len vyťahoval z rukáva perfektne nadreté mainstreamové témy a sólové grify a kládol ich vedľa seba ako slepý maliar. Sledovať, ako na pódiu cvičí famózny Christian McBride a obdivovať jeho rýchlosť, ma prestalo baviť pomerne rýchlo. Kde ste nechali kreativitu, myšlienku, srdce a hudbu samotnú, páni? Kontrabas je definitívne rytmicko-harmonickým spodkom, preto stavať tento nástroj do pozície sólistu, respektíve na vrchol celého performance, je vždy problematické. Existujú na to dva možné pohľady: optimistický – géniovia dokážu aj z basy urobiť sólový nástroj, a pragmatický – basa sólovým nástrojom nebude nikdy, géniovia nech hrajú na niečom vhodnejšom. Vyberte si. Pri McBrideovi si opäť uvedomujem o čo radšej mám kreatívnych muzikantov na rozdiel od tých, ktorí majú nadreté tisíce grifov a vyťahujú ich ako cirkusové čísla presne podľa potreby, hoc aj v tej najdokonalejšej forme. McBride, zdá sa, patrí k tým ištrumentálnym géniom, ktorí sú bez svojho ideového gurua myšlienkovo a umelecky celkom stratení.