Ten šedivý pán za bicími, ktorý zavítal do Bratislavy v piatok 23.októbra, bol idolom jednej celej generácie – generácie nadšencov nového „jazzrockového“ soundu rokov 70-tych. Generácie odkojenej dlhými gitarovými sólami Johna McLaughlina, „ zimomriavkovým“ zvukom Fender piána a Moogovho syntezátora Jana Hammera a Chicka Coreu, nenapodobiteľnej hry na basu Jaca Pastoriusa a Stanleyho Clarka – no a samozrejme novo znejúcou rockovo-jazzovou hrou na bicie Lennyho Whitea, Billyho Cobhama a Steva Gadda.

Z nich práve Gadd dokázal na svojich bicích vylúdiť nenapodobiteľne nový, mäkký a hlboký zvuk (spomeňte si len na Coreovho Leprechauna, ktorý sa nejeden začínajúci bubeník snažil kopírovať. Gadd vniesol do jazzrockového sveta koncertný poriadok, logiku a teplý zvuk. To, čo mu v porovnaní s jeho černošskými partnermi trochu chýbalo – výbušnosť, výrazný swing a okamžitá reakcieschopnosť, to nahradil perfektne nacvičenými grifmi, ktoré umne a šikovne využíval. Vždy bol skvelý notista a tak mal o angažmán vopred postarané. Gadd bol mimoriadne žiadaný hráč v štúdiách takisto ako na pódiu. Jeho štýlová adaptabilnosť bola obdivuhodná. Nájdeme ho preto na nahrávkach Milta Jacksona, ale aj Bette Middlerovej, Herbieho Manna, Davida Sanborna a Paula Simona, rovnako ako na nahrávkach Toma Scotta, Chicka Coreu, Michala Urbaniaka, bratov Breckerovcov, Al Jareaua, Manhattan Transfer, Carly Bley, Georgea Bensona, Steely Dan, Ursuly Dudziak, Quincyho Jonesa, Stephana Grapelliho, ale aj Lala Schifrina, Simonea a Garfunkela, Christophera Crossa, Jamesa Browna, Eddieho Gomeza, Eliane Elias, Diany Ross, dokonca aj Laurie Andersonovej, Erica Claptona, rovnako aj na hudobných produkciách Luciana Pavarottiho, Joe Cockera, Charlesa Mingusa a mnohých iných... Preto, ak si niekto myslí, že Gadda ešte nepočul, určite sa mýli: Gadd hral takmer s každým, a to vo všetkých možných žánroch.

Po zhliadnutí koncertu jeho skupiny Steve Gadd a priatelia som však mal pocit, že veľký majster je z toľkého hrania už asi unavený. Nie, žeby nehral dobre, to určite nie – jeho hra je stále rovnako precízna a plná zaujímavých fráz, v ktorých Gadd umne a premyslene používa hru všetkými štyrmi končatinami, ibaže to, čo ponúkol nenásytnému bratislavskému publiku boli len a predovšetkým dobré sólové výkony. Z nich treba vyzdvihnúť predovšetkým hru Joey DeFrancesca na Hammond organe a skvelú, nápaditú a čistú hru Paula Bollenbacka na gitare (inak - pokiaľ sa nemýlim - typicky rockovej značky Fender telecaster). Ponúkať však pomerne náročnému publiku BJD ošúchané bluesové štandardy á la Things, Sister Sadie, Georgia, I got woman a pod. bolo trochu „málo nápadité“.

Takže my všetci, odkojenci jazzrocku, sme sa toho z dielne Steva Gadda veľa nového nedozvedeli, iba ak to, že majster zahrá naozaj všetko, ale aj to, že tí mladší americkí jazzoví bubeníci, ktorí už v Bratislave boli, hrajú dnes jednoducho lepšie. Otázkou je, či sa im počas ich kariéry podarí vymyslieť čosi naozaj prevratné. Pretože, a na to netreba zabúdať, aj oni sa vo svojich začiatkoch učili od „vynálezcu“ originálneho zvuku a autora nemenej originálnych cross-rideov, breakov a fráz Stevea Gadda. A ten je len jeden! A namiesto nadpisu: Pán učiteľ Steve Gadd – neprekvapil, ani nesklamal.