Rozhovor s týmto vyhľadávaným sidemanom, ale aj leadrom vlastného zoskupenia, dohodol ešte v Prešove na festivale, pred bratislavskými jazzákmi, kolega Patrick Španko. A tak nič nebránilo tomu, aby sme si po skúške v Bratislave sadli na kus reči.

* Christian, pokiaľ viem, tak vy sa popri bežnej hráčskej činnosti venujete aj organizačnej práci a vyučovaniu. Mali ste na starosti aj jazzový program Losangelskej filharmónie, to je veľmi významný post. Ten svojho času zastával aj známy kontrabasista a šéf skvelého bigbandu John Clayton?

CHRISTIAN McBRIDE: Áno, ale John to robil skôr ako mali pre túto funkciu oficiálny názov a robil to asi 2 roky, Diana Reevesová to viedla tri roky a ja - štyri roky. Na budúci rok prevezme túto funkciu Herbie Hancock.

* Takže ide jednoznačne o významný post. Hrali ste niekedy s Johnom Claytonom?

CHM: Áno, hrali sme spolu v kapele Raya Browna, ktorá sa volala Superbass. Nahrali sme s Rayom dve platne. Viete, poznám Johna veľmi dobre, je to skvelý človek a aj hudobník.

* Vráťme sa k Rayovi Brownovi. Asi tak pred 13-timi rokmi som ho videl v Prahe, kde hral s jedným veľmi mladým bubeníkom – až teraz som zistil, že to bol Greg Hutschinson. Ten tu prednedávnom vystúpil v Bratislave s Joris Roelofs Quartetom a predpokladám, že ho tiež poznáte...?

CHM: Och, bože, akoby nie!! Poznám Grega až mimoriadne dobre (smiech). Je to skvelý bubeník a aj veľmi rozhľadený...
Mám pre Grega veľmi špeciálne miesto vo svojom srdci. Keď som sa po prvýkrát prisťahoval do New Yorku, bol to jeden z prvých ľudí, s ktorými som sa tam stretol a takmer od prvého momentu sme boli tými najlepšími priateľmi.

* Ale hrať ste začali už predtým, konkrétne s vašim otcom a strýkom, však?

CHM: Boli to moji prví učitelia. A mentori. Ale nikdy som s nimi nehral, nejamoval, prvýkrát, čo sme spolu hrali, to bolo minulý týždeň (v októbri 2009) - presne tak ! Usporiadali sme vo Filadelfii „home coming“ koncert a pozval som naň aj môjho otca a strýka, aby tam spolu so mnou vystúpili. To bolo vlastne po prvýkrát, čo sme také dačo urobili. Ale zahrali sme len dve piesne – napísal som pre tú príležitosť aranžmán štandardu Nature Boy a aj Moon Indigo. A – to viete, bolo to skvelé.

* Takže vy ste začali hrať vo Filadelfii?

CHM: Áno. Viete, Filadelfia bolo naozaj skvelé miesto pre chlapca, ktorý chcel hrať. Bolo tam veľa kapiel, veľa mládežníckych súborov, orchestrov, ale bolo tam aj veľa skvelých miestnych jazzových a R&B hudobníkov. A ja som sa snažil hrať s každým.

* To bolo v osemdesiatych rokoch.

CHM: Áno. Napríklad Joe DeFrancesco, ktorý tu v Bratislave vystupoval so Steve Gaddom, bol jeden z mojich najlepších priateľov na strednej škole. Hrávali sme spolu každý deň – asi tak štyri roky. A chodili sme aj spolu na jam sessions. V meste bolo neúrekom jazzových klubov. Boli sme síce príliš mladí na to, aby nás pustili do barov, ale podarilo sa nám tam vždy nejako prekĺznuť ...

* Učili ste sa hrať aj na strednej škole?

CHM: Samozrejme.

* Viacero amerických hudobníkov mi tvrdilo, že práve stredné, ale aj vysoké školy, sú budúcnosťou americkej hudby, jazzovej hudby...

CHM: No, povedal by som, že skôr tie vysoké školy – colleges, pretože základné školy sú v Amerike veľmi, veľmi chudobné, americká vláda si doteraz nestanovila medzi svoje priority školské vzdelávanie. To je veľmi smutné, ale myslím, že sa to zlepší. Ale bude to chvíľu trvať...

* Takže colleges – to je liaheň amerického jazzu? Je až neuveriteľné, koľko skvelých mladých hudobníkov je teraz v Amerike!

CHM: A je rovnako neuveriteľné, koľko skvelých hudobníkov teraz na tých školách učí. To je veľká vec!

* Greg Hutchinson mi povedal, že aj keď nie každý, kto sa učí na škole hrať, sa stane muzikantom, určite sa z neho stane priaznivec dobrej hudby. V médiách sa jazzu nevenuje taká pozornosť.

CHM: Takto to je už veľa rokov. My si myslíme, že hudba sa jednoducho „rozmnožuje“ sama, takže stále je veľa dobrých hudobníkov, ale myslím, že vždy bude dostatok ľudí, aj keď nie veľa, ktorí tú hudbu budú počúvať.