Anthony Wilson – gitara, Robert Hurst – kontrabas a Karriem Riggins – bicie nástroje

Typická swingová poloha Diany Krall (1964) je v malom combe, kde môže pracovať s témou, kombinovať svoje dve podoby speváčky a klaviristky s podnetmi od svojich hudobných partnerov. Takú ju poznáme zo známej rytmiky s Johnom Claytonom a Jeffom Hamiltonom alebo rytmiky s Anthony Wilsonom (1968, gitara), Robertom Hurstom (1964) a Petrom Erskinom (1954, bicie nástroje). Kvarteto v novom obsadení s bubeníkom Karriem Rigginsom si na úvod pomohlo skladbami, s ktorými sa rozohrávali už na iných veľkých koncertných pódiách. Rýchla I Love Being Here With You, Let ´s Fall in Love (DVD Diana Krall Live in Paris, 2002) ich dostala do atmosféry, hoci dosiahnuť komornú náladu vo veľkej športovej sále (NTC) s niekoľko tisícovým publikom vyžaduje neuveriteľnú koncentráciu a v tom je Diana Krall majstrom. Isteže, nie vždy sa to podarí rovnako, určite sú aj koncertné haly, kde vládla komornosťou aj lepšie, ale v Bratislave docielila svoj štandard.

Potom nasledovali skladby A.C. Jobima: So nice a Frim – Fram Sauce; Just You, Just Me z repertoáru speváka a klaviristu Nat King Colea, kde ukázala svoju kontraaltovú farbu hlasu v odosobnenej bossa nove, ale aj v rytmicky pregnantných piesňach, inšpirovaných Nat King Cole Triom. V začiatkoch kariéry sa jej hlas pohyboval v nízkych polohách a nemal zaokrúhlený tón (CD Stepping Out, John Clayton, Jeff Hamilton, 1993), bol však „úzky“, naturalistický a rytmický. Postupne priberala na farbe a obohacovala kvalitu tónu o alikvotné tóny pri ďalších albumoch, avšak ten starý prejav s úzkym tónom sa objaví vždy pri väčšej nervozite...

Do Bratislavy prišla s novým bubeníkom, Karriem Rigginsom (1975) o 11 rokov mladším. Výhodou niekoľko rokov zohratej rytmiky je, že sa môže oprieť o ich skúsenosti v drive a skĺbenosti. Tu sa z kontextu štandardného swingu a aj veku vymykal bubeník Karriem Riggins (skúsenosti s hip hopom, ale súčasne člen Ray Brown Tria), ktorého bicie nástroje boli menej prispôsobivé a plastické, než jej predchádzajúci partneri.
Možno nebolo potrebné hrať staršie známe skladby v rýchlejšom tempe alebo v inej improvizačnej verzii, veď mnohé veľké osobnosti jazzu jednoducho hrali svoje overené a zažité improvizácie. Preto niektoré rýchle pasáže na klavíri, hoci v super rýchlych tempách, vyvolávali dojem „povrchnosti prstov“ a v jednom mieste s introdukciou harlemskej klavírnej školy, kde v slovnom komentovaní Diana váhala, či ide o štýl T. Fats Wallera alebo Nat King Colea, sa objavil v klavíri problém s technikou.

Diana Krall sa posunula do nového tvorivého obdobia. Lyrickú a introvertnú polohu v sebe vždy mala, ale teraz z nej vyčnieva zrelá, ale pritom krehká speváčka s intimitou prežívania. Takým je i nový album Quiet Nights, na ktorom pracuje so symfonickým orchestrom. Keďže v Bratislave vystupovala len v kvartete, niektoré jemné nuansy zo skladieb z tohto albumu a nálada na koncerte jednoducho nemohli vyniknúť (napríklad skladba Quiet Nights), skladba J. Mitchell: A Case of You znela skôr ako dobrá pop music sólovej speváčky so sprievodom klavíra. Bránila tomu aj iná „krvná skupina“ rytmiky bicích a kontrabasu, keď pri rýchlych zmenách nálady, dynamiky a protirytmov klaviristky, akoby si rytmika nestihla uvedomiť, čo sa v improvizácii deje. Jednoznačne najlepší súlad a podporu pri vzájomných rozhovoroch mala Diana s gitaristom Anthonym Hopkinsom. Pod celkový grandiózny dojem z koncertu, ktorý zostal tesne pred jeho prahom, sa podpísala zlá akustika a ozvučenie haly - stále som počula odraz, rezonanciu činelov bicích nástrojov za chrbtom. Podobný nesúlad, nahrávajúci proti komornosti vystúpenia cítili zrejme aj samotní spoluhráči.

Najlepšie sa im vydarila skladba Dancing Cheek to Cheek (I. Berlin), ktorá preslávila Ellu Fitzgerald, Louisa Armstrogna, Ray Browna, Herba Ellisa a Buddy Richa (1956), starých majstrov swingu v malých combách, pretože kvarteto Diany Krall nezostalo tejto skladbe nič dlžné, Robert Hurst zahral svoje najkrajšie sólo na kontrabase so „slapom“ a tým urobili bodku za vystúpením. Prídavok Boy from Ipanema (A.C. Jobim) bol ďalšou bossa novou s nezaujatou náladou v harmóniii rozumu a vášní. Kvarteto v nej bolo verné apolónskemu zmyslu pre mieru, ale aj symetrii a elegancii swingu.

Víťazstvo Apolóna!
Na tomto koncerte zvíťazil Apolón nielen svojou mierou pre proporcionalitu, ale aj preto, lebo hral „na lýru“ a súčasne spieval. Spoločnosť sa posunula do obdobia, v ktorom dáva prednosť „multifunčknosti“ a v tom Diane Krall jednoznačne patrí primát, hrá na klavíri a spieva. Na jej hre na klavíri a na speve nie je nič nové, čo by sa v histórii jazzu nebolo objavilo. A čo sa týka vokálu, využíva rozsah oktávy (dispozíciu v malej oktáve nevyužíva) a v improvizáciách sa pohybuje len v malých intervalových krokoch. Kombinácia klavíru a spevu však mnohým poslucháčom lichotí a ortodoxných jazzmenov provokuje k odsúdeniu k nejazzovosti a „komerčnosti...“ Je iste nerozumné odpovedať na otázku, kto je lepší v umení - ten kto ovláda viac nástrojov, ten kto je jednoduchý a spontánny, veď kráľovi Midasovi, ktorý musel rozlúsknuť túto záhadu v známom mytologickom súboji Pana, hráča na flaute a Apolóna, za to narástli oslie uši. Diana Krall je však osobnosťou, ktorá dokázala popularizovať malé swingové combo a ukázala, že swing sa dá ďalej rozvíjať.

Fascinácia ženským fenoménom!
Obdiv obecenstva voči Diane Krall súvisí teda s kombinovaním hry na klavíri a spevu, ale súčasne aj fascináciou jej ženskosťou. Elegantná dáma prináša na scénu tie najtypickejšie ženské črty a robí to s jemnosťou a prirodzenosťou, v záplave rôznych vulgárnych ženských póz vo filmoch (kde žena bez mihnutia oka zabije niekoľko ľudí), takýto prejav imponuje. Udržať si vysoký profesionálny status a súkromný život predstavuje ďalší problém feminy. Diana Krall sa správa v tomto prípade inštinktívne - mať pri sebe svoje dve sotva trojročné deti v šatni, je prežívanie schizofrénie. To môže len silná žena. Diane Krall sa to podarilo, vypracovala sa na najvyšší post. V tom pokračuje v línii netradičných pozícií ženy v jazze - Lil Hardin Armstrong (klavír), Ella Fitzgerald (spev a band leader), Carla Bley (klavír, aranžovania), Maria Schneider (kompozícia, dirigovanie, band leader)... A poteší o to viac, že priznala pôvod starých rodičov z východného Slovenska.