Rozhovor s týmto vyhľadávaným sidemanom, ale aj leadrom vlastného zoskupenia dohodol ešte v Prešove na festivale, pred bratislavskými jazzákmi, kolega Patrick Španko. A tak nič nebránilo tomu, aby sme si po skúške v Bratislave sadli na kus reči. Tu je druhá časť rozhovoru.

* Považujú mladí Američania jazz za „tú“ americkú hudbu?

CHM: Masy ľudí – nie. Viete, deti a mladí ľudia v Amerike počúvajú predovšetkým populárnu hudbu, dívajú sa na MTV – na Britney Spears a Beyoncé, … to je pre nich „tá„ americká hudba.

* Takže venovať sa seriózne a systematicky jazzu sa dá iba prostredníctvom takých programov, ako je ten, ktorý robí Losangelská filharmónia...

CHM: Presne tak. Ale to je aj dobre. Podľa mňa záleží predovšetkým na rodičoch a na učiteľoch, aby priblížili mladým ľuďom takúto hudbu, pretože tu nejde o to, žeby tú hudbu nemali radi, oni ju nikdy nepočuli. A keď ju budú počuť, tak sa im aj zapáči.


* Vy hrávate s mnohými hudobníkmi – ste jeden z najžiadanejších basistov v USA. Povedzte nám, ste radšej kapelníkom alebo iba sideman v kapele, v ktorej nie ste za všetko zodpovedný?

CHM: No – presne tak (smiech), ale pokiaľ ste kapelník, tak do toho dávate oveľa viac citu, oveľa viac zo seba, pretože v tej chvíli čosi vytvárate, čosi čo je vaše. Keď ste sideman, spoluhráč, máte rešpekt k vašim spoluhráčom, ale nevytvárate vyslovenej svoj vlastný štýl – iba doplňujete koncepciu niekoho iného. Ale aj to je fajn. No pokiaľ ste lídrom kapely, tak musíte sám určiť, kto ste a kým chcete byť. Nezarobíte až tak veľa peňazí, budete mať väčšie bolesti hlavy, ale je to oveľa väčšie seba-naplnenie.

* Keď ste začali hrávať, čo ste najviac počúvali?

CHM: Počúval som všetko možné. Samozrejme, že tam bol James Brown, to bol vždy môj hrdina, keď som bol malý, funk, všetko z Motownu, Stevieho Wondera. A potom, keď som začal počúvať jazz, tak som sa zamiloval do takých hudobníkov ako: Art Blakey, Oscar Peterson, počúval som všetko z produkcie Blue Note, Cannonbala Aderleyho - to bola pre mňa veľká inšpirácia, samozrejme, že Milesa Davisa, Wayne Shortera, Herbieho Hancocka, McCoy Tynera...

* S mnohými ste potom aj hrali?

CHM: Áno.

* A teraz jedna „intímnejšia“ otázka – nájdu sa medzi vašimi hudobnými inšpiráciami aj ženy?

CHM: Uau!! Nikdy som nad tým neuvažoval. Ale musím povedať, že keď som robil posledné CD pre Verve records v roku 2000, tak tam jednu vec spievala Diane Reeves, a tú skladbu som písal s vedomím, že to bude ona spievať, tak som nad ňou uvažoval. Bola to pieseň Lullaby for a Ladybug. Ale, bože, viete – moja mama bola pre mňa takisto odjakživa inšpiráciou. Nikdy síce nehrala a nespievala, ale mala pre hudbu uši. A samozrejme, že moja žena. Aj keď pri písaní hudby na ňu nemyslím, ale to viete, inšpirovalo ma aj veľa iných žien. Ale to všetko bolo predtým, ako som sa oženil! (smiech)

* V jednom rozhovore ste povedali, že keby ste sa mali ako jazzman rozhodnúť medzi New Orleansom a New Yorkom, tak by to bol New York.

CHM: Určite. Niektorí by možno uprednostnili New Orleans ako Mekku jazzu, ale ja som definitívne spätý s New Yorkom. Los Angeles je napríklad príliš pekné...

* New York je kultúrne veľmi zmiešané mesto...

CHM: A práve preto milujem New York. Pretože, keď ste tam, tak nemusíte cestovať po svete. Stačí ísť do New Yorku. Všetko je tam. Tam stretnete každého.

* Ale my sme radi, že ste teraz tu.

CHM: Aj ja som tu rád.

* A sme radi, že ste nám sem priniesli trochu svetovej hudby - z New Yorku.

CHM: Veľmi rád.