Tento rozhovor vznikol bezprostredne po jej vystúpení na festivale Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa 2009 v jej šatni, keď rozhovor po jej skúške poobede dohodol kolega Patrick Španko.

* Maria, musím sa Vám priznať, že ste ma na záver koncertu veľmi potešili vašou verziou piesne z muzikálu My fair lady „I´ve grown accustomed to his face“. Málokto ju pritom spoznal vo vašom podaní. Ale rovnako ma zaujala aj vaša verzia piesne Charlieho Mingusa Goodbye Pork Pie Hat.

MARIA JOAO: Ďakujem.

* Vráťme sa však od piesní k vašej kariére: Tú ste začali v Lisabone, pochádzate z Lisabonu a presne to aj počuť vo vašej hudbe – Lisabon je totiž veľmi multikultúrne mesto a vo vašej hudbe počuť aj množstvo rôznych hudobných vplyvov.

MJ: Viete, som Portugalčanka, ale moja mama je z Mozambiku (bývalá portugalská kolónia), takže ja sama som „produktom“ tejto zmiešanej kultúry.

* Niekto by nazval vašu hudbu „wold music“, ale myslím, že by to nebolo veľmi presné. Predpokladám však, že najviac vás inšpiruje práve to „multikultúrne“. Všimol som si, že vaša hudba, váš spev znie veľmi veselo, je plná vtipu, na rozdiel od tej tradičnej portugalskej ľudovej piesne.

MJ: Samozrejme, je to môj background, prúdi to v mojich žilách, je to aj v mojej koži, kostiach... mám rada všetky farby a sama túto multi-kultúrnosť v Portugalsku cítim. Pritom mnohí si spájajú Portugalsko najmä s Fado (smutné, ťahavé folklórne piesne) - Fado je prekrásna hudba, ale reflektuje iba jednu stranu našej histórie, našej kultúry, Portugalsko je však oveľa viac. Naša spoločnosť má veľa „farieb“...

* Vy ste sa začali venovať hudbe pomerne neskoro – začali ste študovať jazz, keď ste mali 26 rokov?

MJ: Nedá sa povedať, že som študovala, zapísala som sa na školu na 6 mesiacov, tá škola vtedy iba začínala a v Lisabone nebolo toľko spevákov, takže sa rozhodli ma prijať napriek tomu, že som nemala potuchy o hudbe a ani som na nič nehrala.

* Vy ste predtým nespievali?

MJ: Nie, ale chopila som sa tej šance a toho šťastia, ktoré sa na mňa usmialo.

* Ale prečo ste sa na to vôbec dali?

MJ: Vyučovala som plávanie a venovala som sa aj bojovým umeniam, najmä Aikido, tomu sa venujem doteraz. Lenže jedného dňa nám zatvorili bazén, kde som vyučovala, pretože ho získal iný majiteľ a ten sa rozhodol, že ho dá zrekonštruovať. Jeden môj kamarát - hudobník mi vtedy pošepkal: „Prečo sa nezapíšeš na tú novú hudobnú školu?“

* To znie dosť neuveriteľne!

MJ: Bolo to tak. Viete, keď bolo leto, všetci sme chodili niekam na dovolenku na vidiek, a keď už ste potom niekde pri ohni, tak tam mal vždy niekto po ruke gitaru. A ja som sa k nemu pridala a vždy som spievala....a tak to vzniklo.

* A prestali ste športovať?

MJ: Nie, ale keď som nastúpila na školu, tak som s tým chvíľu prestala, bolo toho predsa len na mňa trochu veľa, musela som sa učiť. Viete Aikido - to bola moja vášeň a zrazu k nej pribudla aj hudba, tak na istý čas som so športom prestala a začala som otvárať uši a oči – hudbe. Bolo to ohromné, strašne dobre som sa cítila s hudbou.

* Študovali ste spev?

MJ: Nie, nič! 6 mesiacov som sa iba učila počúvať. Škola sa orientovala na hudobníkov a nemali spevákov, takže som sa učila počúvať: Toto je Ella Fitzgerald, toto je Louis Armstrong a tak podobne...

* Ale počúvali ste dobre...

MJ: Počúvala som dobre. Všetci sme sa učili počúvať, nosili sme so domov platne a spoločne počúvali, taká bola vtedy tá škola...

* Nebolo vtedy ešte predsa len cítiť v portugalskej spoločnosti dozvuky Salazarovej diktatúry aj tým, že sa ľudia začali otvárať svetu?

MJ: Bolo to už zopár rokov, vlastne viac ako desať po páde diktatúry, ale to viete, počas diktatúry nebola v krajine sloboda, všetko sa obmedzovalo, aj hudba. A faktom je, že jazzové koncerty sa tam začali robiť až po páde diktatúry. Ale tak dobre si to nepamätám, pretože vtedy som bola ešte dieťa...