Tento rozhovor vznikol bezprostredne po jej vystúpení na festivale Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa 2009 v jej šatni, keď rozhovor po jej skúške poobede dohodol kolega Patrick Španko. Tu je druhá časť rozhovoru.

* Ale ďalšou významnou súčasťou portugalskej histórie a kultúry je Brazília – sama máte v kapele brazílskeho bubeníka a  vaša hudba má tiež svoje korene v Brazílii.

MJ: Samozrejme, je to tam. Ale myslím si, že to, čo vnímate v našej hudbe ako brazílske vplyvy, to sú vlastne jej africké korene. A to je v našej hudbe vždy prítomné. Afrika je nesmierne dôležitá – vo farbách, rytmoch, v radosti, je to tam cítiť.

* Vaše piesne majú náročné aranžmány, dnes už takmer nezvyklo náročné unisona, pravdepodobne veľa skúšate...

MJ: Nie. Málokedy skúšame, iba pred koncertom, urobíme si sound check, v prípade, že nahrávame nejakú nahrávku, tak skúšame, ale inak veľa neskúšame. Poznáme sa tak dobre, že každý si pripraví niečo doma. A potom spolu veľmi veľa hráme, veľmi pozorne sa počúvame. Keby sme veľa skúšali, tak by tie piesne nezneli tak čerstvo.

* Hrali ste aj v Brazílii?

MJ: Áno.

* A ako ste vnímali Južnú Ameriku, akí sú tam poslucháči, na rozdiel od Európy?

MJ: Je to skvelé publikum. Ale ja mám s nimi špeciálnu skúsenosť, pretože mi tam vždy vravia: „Vy ste Brazílčanka“. Ale ja nie som, som Portugalčanka - sú z toho potom vždy veľmi prekvapení - „Nie, to nie je možné“. Oni si tam totiž o nás myslia, že všetci len rumázgame tie naše ľudové piesne, ako Fado a niekedy si z nás strieľajú a robia o nás vtipy a kreslia karikatúry, ale musím povedať, že z nás boli veľmi milo prekvapení.

* Pokiaľ viem, mali ste aj zopár nezvyčajných koncertov – okrem toho, že ste spievali aj s Bobbym McFerrinom, vystupovali ste s indickým bubeníkom a perkusionistom Trilokom Gurtu...

MJ: Áno, to bolo veľmi milé, nahrali sme s ním aj platňu. Vystupovali sme aj v Japonsku.

* Čo vás najviac inšpiruje pri vystúpeniach? Mám pocit, že každá pieseň je pre vás čosi ako malý dramatický príbeh.

MJ: Áno. Je to možné, ale, viete, prvé, čo ma na piesňach vždy zaujalo, a čo ma aj najviac inšpiruje – to sú zvuky. Najviac zo všetkého ma inšpirujú zvuky, rôzne jazyky, ľudské zvuky, zvuky prírody, a to oveľa viac ako text alebo slová. Niečo si pri improvizácii vždy predstavujem, ale myslím, že je to vždy čosi organické...

* Takže pre vás je živé vystúpenie veľmi dôležité.

MJ: Absolútne. To je pre mňa to najdôležitejšie. Nahrávky – to je vždy až na druhom mieste. V štúdiu musíte čeliť iba vlastným chybám. A potom sa viac sústredíte na presnosť a nie na hudbu. Podľa mňa je nahrávka, CDčko, len čosi ako vizitka. S ktorou sa môžete niekomu predstaviť. To je všetko. Najdôležitejšie je živé spievanie, živé vystúpenie. To je pre mňa celý svet - v jednom momente. Ďalší koncert je zase celkom iný svet a iný moment. Urobiť nahrávku – to som predsa iba ja v jednom momente, v jednej konkrétnej chvíli a hotovo. Preto tak rada vystupujem na živo. To mám rada: To riziko improvizovať, to riziko je pre mňa nádhera.

* Aké máte plány do budúcnosti?

MJ: Práve sme dokončili nahrávku novej skladby pre symfonický orchester, dvoch spevákov a dvoch klaviristov, plus kontrabas a perkusie. Malo by to vyjsť v marci 2010. Vo februári, či v januári budeme nahrávať s rozhlasovým bigbandom z Frankfurtu. Na budúci rok chcem sama nahrať, bez Maria Laginha (klavirista a spoluautor kompozícií), nahrávky s elektronickými nástrojmi, s mladými hudobníkmi z Portugalska, na to sa teším. Veľmi ma baví robiť s počítačmi a všetkými tými vecičkami. To sú moje najbližšie plány.