Posledný tohtoročný jazzový večer v divadle Aréna bol poznačený malou účasťou poslucháčov. Blížiace sa sviatky a s nimi spojené vianočné nákupy však nemajú byť príčinou na paniku. Nič lepšie, ako sa ,,zastaviť“ a relaxovať pri výbornej jazzovej muzičke.

Nemusíme chodiť ďaleko do západných krajín, aby sme mohli počuť unikátne, svetové spevácke osobnosti. Gábor Winand, maďarský jazzový odchovanec dokonale reprezentuje svoju domácu pôdu a nemalou mierou má zásluhy na produkcií všeobecne známeho kvalitného maďarského jazzu. Spolupráca tohto speváka s našimi jazzmanmi nie je v našich končinách neznáma. Štvrtkovú slovenskú jazzovú ,,reprezentáciu“ vytvorili: Matúš Jakabčic – gitara, Ľuboš Šrámek – klavír, Štefan Bartuš – kontrabas a Peter Solárik – bicie nástroje.

Úvodné minúty koncertu patrili ,,nadupanému“ groovu v 5/4 metre. Základným kameňom formácie sa jasne stala dvojica hudobníkov Bartuš a Solárik. Počas celého koncertu bola táto rytmika zomknutá do správneho rytmického reťazca, ktorý podržal aj v náročnejších kompozíciách. Gábor Winand tak mohol ukázať naozaj to najpodstatnejšie, čo v jeho speváckom umení možno vidieť. Zmysel pre vycibrenú intonáciu v zložitých harmonických spojoch a špecifický jazzový prejav. Jemnosť, s akou podáva poslucháčom ,,nefalšované“ umenie je bravúrna. Neodolali jej hádam iba neposední poslucháči zo strednej školy, sediaci vo vrchných radoch divadla Aréna. Rozmýšľal som, či prišli na výchovný koncert, čo by postavilo jazzovú hudbu do zvláštnej pozície... (s podobnou myšlienkou už prišla Lucia Lužinská v projekte Jazz goes to schol, avšak výchovný koncert v jej prípade nadobúda úplne nové rozmery).

Skladbou Somos od Gábora pokračuje séria groove, teraz v podaní klavíra Ľuboša Šrámeka. Ako sideman sa netlačí dopredu, necháva priestor sólam hlavného protagonistu večera. Vyniká opäť spevácka technika Gábora s jeho vynikajúcimi premosteniami jednotlivých registrov. Na predvianočnom koncerte nesmie chýbať romantika. O tú sa postaral Matúš Jakabčic v  skladbe Body and Soul (CD Different Garden, Gábor Winand). Gitarové intro sa na malej ploche preplnilo jazzovými akordmi a rôzne stupnice, vlastné Matúšovmu štýlu ich popretkávali. Bola to príjemná časť koncertu, ktorá samozrejme nekončila. Skladba pokračovala ešte krajšími prekvapeniami. Moment vstupu rytmickej sekcie vo mne vyvolal pocit radosti, ďalej prechod do pomalého swingu, či zafrázované jemné sólo Ľuboša Šrámeka – to všetko sa udialo na dosť malej hudobnej ploche. Sólové vstupy Štefana Bartuša v ostatných skladbách nesú dávku vysokej muzikality spojenej s dôkladnou prstovou technikou, čo ho právom radí k vyhľadávaným kontrabasistom v Čechách a na Slovensku. Bicie Petra Solárika nijako nezaostávajú, majú správnu mieru dávkovania rytmických prvkov.

Koncert mal aj malé nedostatky, počnúc malým počtom divákov (veľkú časť tvorila nezainteresovaná mladá generácia stredoškolákov). Malé nezhody pri začiatkoch skladieb boli zrejme spôsobené nedostatočnou komunikáciou s frontmanom. Zložité nástupy od Gábora boli niekedy nepochopené, formácia sa však v konečnom dôsledku dokázala vysporiadať aj s týmto problémom.

S pocitom jazzovej nálady sa končí tohtoročný maratón pod záštitou spoločnosti T-mobile, ten novoročný si budeme môcť vychutnať už v januári 2010 už pod dramaturgickou koratelou Martina Valihoru!