S príchodom nového roku sa v jazzovom dianí hlavného mesta udialo viacero zmien. Jednou z nich je určite výmena pozície dramaturga už pomaly tradičných jazzových koncertov v divadle Aréna. Matúša Jakabčica vystriedala známa bubenícka osobnosť Martin Valihora, disponujúci skúsenosťami a kontaktmi na svetové jazzové osobnosti. Zmena postu dramaturga sa samozrejme odzrkadlí pri výbere jazzových formácií. Kým Matúš Jakabčic vychádzal pri selekcií prevažne z jazzového mainstreamu českých a slovenských hudobníkov, prvý koncert pod taktovkou Martina Valihoru sa niesol v znamení funku. Skupina okolo dvoch slovenských basgitarových mágov Juraja Grigláka a Róberta Vizváriho s názvom Bass Inferno je tohtoročnou prvou ochutnávkou z najkvalitnejších ,,groovotvorných“ produkcií na našom území. Ďalej skupinu tvorili: Eugen Vizvári – klávesy, Michal Bugala – gitara a Martin Valihora – bicie nástroje.

Prvé, čo ma prekvapilo, bola plná sála (aj s pridanými miestami na sedenie). Percento divákov mladších ročníkov sa rapídne zvýšilo oproti minulému roku. Hneď na úvod v skladbe Two Sides Of Bridge od Eugena Vizváriho sme pocítili silnejšie decibely spôsobené hudobným štýlom. Spŕška energie a drive dostal divákov ,,do kolien“. Dôležitou však stále ostáva produkcia slovenských inštrumentalistov, ktorí nechcú poslucháčov len ohúriť a ,,opiť medom“. Otázka spoločnej hry dvoch virtuóznych basgitaristov v jednej skupine je náročná, vyžaduje si vysokú mieru vcítenia sa a aj úcty voči spoluhráčovi. Juraj Griglák a Róbert Vizvári sú výborným príkladom zohratej dvojice (spolupráca aj v Slovenskej filharmónií), kladúcej dôraz na kvalitný výsledný efekt a nie exhibíciu (viď koncert Clarke, Miller, Wooten, BJD 2008).

To, čo robí ,,basgitarovú“ hudbu naozaj hodnotnou, je práca s hudobnou plochou a jej vrstvami. Ak by sme si na chvíľu odmysleli ostatných jazzových hudobníkov a sústredili sa len na hru basgitár, zistili by sme, že dokážu pokryť celú plochu hudobnej faktúry. Vrchná vrstva (izofonická) je zastúpená veľmi vkusnými sólovými vyhrávkami a vysokými tónmi šesťstrunovej basgitary Róberta Vyzváriho, zaťiaľ čo Juraj Griglák hrá basový groove v nižšej, baryfonickej vrstve. To sa samozrejme deje aj v opačnom prevedení. Typické pre oboch inštrumentalistov je rozkladanie akordov s príznačnými jazzovými tenziami, často v širokej sadzbe, čo dodáva strednej (mezofonickej) vrstve mohutnosť. Slapové techniky oboch majstrov sú značkou každého z nich a každý tón najviac vyniká v spoločnom dialógu a nastolení otázky a odpovede. Harmonické nástroje v podaní Eugena Vyzváriho a Michala Bugalu sa v ,,nadupanej“ rytmike Martina Valihoru a basgitár stali výborným ,,lepidlom“ a pedálom. Pregnantne frázované sóla Michala Bugalu s nabustrovanými efektmi dodávajú funku ešte rockovejší drive.

Až do polovice koncertu sa atmosféra ťahala v jednej dynamike. V princípe podobné svetoborné groovy a patterny, pri ktorých sa čakalo na niečo nové. Jeden z najsilnejších momentov prišiel v podobe prekvapenia Juraja Grigláka a Róberta Vyzváriho. Basgitarový duet plný krásnych melodických línií a akordických rozkladov je dôkazom perfektnej basovej symbiózy. Harmónie s prvkami východných kultúr posunuli koncert do inej roviny a diváci mohli úplne vypnúť a nechať pôsobiť hudbu. Po tomto duete sa všetko vrátilo a s tanečným pocitom (mimochodom v plesovej sezóne...) sa všetko ukončilo.
Jazzové koncerty budú aj tento rok každý tretí štvrtok v mesiaci. O mesiac sa predstaví ďalšia slovenská funk/fusion formácia Bukake. Podobných zoskupení bude pravdepodobne ešte dosť a niekto by si mohol klásť otázku, či funkovo ladený program nebudeme musieť časom pre,menovať na T-Mobile funk v divadle Aréna!