Ron Carter – kontrabas, Jacky Terrasson – klavír, Rolando Morales-Matos – perkusie (Portoriko), Payton Crossley – bicie nástroje

Jemný prístup k hudobnému materiálu, komornosť, krehkosť v hudbe, drobnokresba v harmónii a perkusiách. To sú dojmy z koncertu kvarteta Rona Cartera v Konzerthause vo Viedni. Posilnená rytmika o perkusie, medzi bicími a kontrabasom jediný sólujúci nástroj - klavír. A predsa bola táto hudba nežne vzrušujúca. Krásna vzájomná súhra v kolektívnej improvizácii bicích, perkusií a kontrabasu, inokedy len sóla perkusií bez akéhokoľvek sprievodu ostatných hudobníkov. Všetci, oblečení v smokingoch, akoby po celý čas ukazovali, robíme veľké umenie, ktoré patrí na koncertné pódium. Začali s All Blues Milesa Davisa, o chvíľu sa objavil citát zo skladby Blue Monk, zrazu prešli do swingujúceho kráčavého basu, potom do stop timu a kratučkej, farebne vyváženej pasáže vo free. A znova All Blues a za tým swing. Každú chvíľu nejaká zmena. Druhú skladbu, Obrigado, hrali attacka za úvodnou kompozíciou v jazzrockovom groove a po chvíľke sa zmenila na bossa novu. Klavirista Jacky Terrasson ukázal finesy od jednohlasnej hry až po akordickú hru v latinsko-amerických temperamentných rytmoch, ale vždy s plastickosťou modelov, nikdy nie agresívne. Všetci sa sústredili na farby rytmov, ich kolísavosť a mäkkosť. Perkusionista ukázal hru na talking drum, na ktorom sa hrá ohnutou paličkou, nunasy v hre na triangel, dvoch súpravách bong a nových, pre Európana neznámych perkusií. Rolando Morales-Matos nikdy nezahral bravúrny model rytmu v stereotypnom opakovaní, ale hojdal sa raz v rytme samby, či bossa novy, habanery, hard bopu s jemnými posunmi. Klavirista zažiaril ešte raz v My Funny Valentine, pomalej balade, v objavovaní harmonických spletitostí v úžasnej práci s tichom. Ak hľadáme vzory, tak klavirista Jacky Terassona je niečím medzi Keith Jarrettom, Georgeom Shearingom a Errollom Garnerom. Viedenskému publiku v tejto skladbe zrejme lahodili aj asociácie so snivosťou Roberta Schumanna. A keď si po hodine zobral Ron Carter mikrofón, aby predstavil kapelu publiku, šepkajúcu atmosféru doplnil slovami „This is about you and night time.“ Na záver si obecenstvo vytlieskalo skladbu Saudade, west coastový pomalý waltz. A potom ešte jeden rozlúčkový prídavok sólového kontrabasu Willow Weep For Me Rona Cartera, kde ukázal svoj inovačný spôsob hry. Používaním glissand, behov, dvojhmatov, „pickingami“ priamo po hmatníku kontrabasu oboma rukami vyludzoval melódiu tak, ako čestný nasledovník Ray Browna s modernými prvkami.

Polyštýlovosť
Pôvodne avizovaná európska šnúra pod názvom „Foursight Plus One“, Štyri pohľady plus jeden sa realizoval počas turné v iných krajinách. Vo Viedni bola zmena v obsadení, klaviristu Stephena Scotta nahradil Jacky Terrasson, kvarteto hralo bez gitaristu, Brazílčana Gilhermo Montera. Príspevky od 4 rôznych hudobníkov plus jeden odpadli, myslené zrejme ako africko-americko-portorikánsko-brazílsky pohľad hudobníkov. Napriek tomu bol koncert plný rôznorodých jemných esencií. Na ploche jednej skladby prebiehali neustále zmeny v štýloch, avšak na jednotnom základe africko-brazílskych rytmov a amerického hard bopu. Posuny z jedného štýlu do druhého prebiehalo plynulo, postupne a nenásilne, čím hudobníci potvrdili polyštýlový prístup v súčasnom modernom jazze. Pritom popri Američanoch zostal „inonárodný“ len Rolando Morales-Matos, ktorý je Portorikánec. Stabilný klavirista tohto kvarteta, Stephen Scott, má afroamerické korene, gitarista Gilhermo Montero je Brazílčan. Pár mesiacov pred koncertom vo Viedni hrali v kvintete vo Francúzsku.

Staré štandardy alebo nové skladby?
Vzťah kompozície a improvizácie sa tu rieši novým spôsobom, keď pôvodné kontúry témy sú zotierané reharmonizáciou, zmenami tempa a patternov, dokonca aj voči pôvodne nahratej verzii skladby na albume (skladba Saudade na CD Orfeu, 1999, hraná na koncerte v štýle west coast). Tento koncert bol totiž venovaný Milesovi Davisovi, zostavený z jeho skladieb a z bossa nova repertoáru. Takýto tvar pôvodnej témy sa už nedrží tradičnej schémy téma – improvizácia – téma, striktnému deleniu na sólistu a sprievod kapely, ale počas priebehu kompozície si hudobníci rôznym spôsobom podávajú tému, delia ju na menšie kúsky (fresky), vkladajú do nej nové motívy. Aj preto je nevyhnutné, ak príde nový klavirista, Jacky Terrasson (zmenu klaviristu avizovali usporiadatelia až v programe tesne pred koncertom), a nepozná tektoniku skladby, aby mal pred sebou notový zápis. Okrem toho všetky skladby prvej polovice koncertu v priebehu 60 minút zneli attacka (All Blues, Obrigado, Seven Steps to Heaven, pomalá balada s prvkami habanery pri prechode do double time), pričom bolo jasné, že ide o 4 skladby. Avšak na záver štvrtej znela znova téma z druhej skladby (Obrigado). Otázkou teda zostáva, či to sú ešte tie isté skladby, aké napísal Miles Davis, alebo iní autori. Ron Carter je dôstojným pokračovateľom v rozvíjaní odkazu Milesa Davisa nielen v improvizácii a v emocionálnom prístupe, ale aj v kompozičnom príspevku do histórie.

Fakty z histórie
Ron Carter je známy z druhého kvinteta Milesa Davisa (1963-68, LP Seven Steps To Heaven, 1963, LP E.S.P, 1965). Vo svojom kvartete nahral CD ORFEU (1999, Ron Carter – kontrabas, Houston Person – tenor saxofón, Stephen Scott, Bill Frisell – gitara, Payton Crossley – bicie nástroje, Steve Kroon – perkusie) a CD DEAR MILES (2007, Ron Carter - kontrabas, Stephen Scott – klavír, Payton Crossley – bicie nástroje, Roger Squitero – perkusie). Album Dear Miles obsahuje skladby Milesa Davisa, ktoré ho urobili slávnym alebo sú z jeho autorskej dielne ako napríklad: Seven Steps to Heaven, Someday My Prince Will Come, Stella By Starlight... Aj tento koncert obsahoval skladby Milesa Davisa.
V roku 1990 v Yokohame v Japonsku to Ron Carter skúšal s dvoma kontrabasmi v jednom ensembli a zdvojenou zostavou bicích s perkusiami. Aj keď úloha veľkého kontrabasu (Leon Maleson) bola v tejto podobe zredukovaná do uvádzania základného basu akordov a walking basu, do ktorého pridával basové melodické ozvláštnenia Ron Carter na piccolo kontrabase, zaujímavosťou bolo, že okrem zdvojenej basovej linky klasická súprava bicích nástrojov obsahovala aj perkusie (Steven Kroon – perkusie, Lewis Hash – bicie nástroje).
Ron Carter experimentoval s dvoma kontrabasmi a 4 violončelami aj v nonete, ktoré pokladal za perfektný workshop, kde si mohol vyskúšať všetky basové fajnovosti – „husľový rozsah kontrabasu, vrúcnosť violy a schopnosť zosilniť ich zvuk bez použitia mikrofónov.“ (4 violončelá a 4 členná rytmika Stephen Scott – klavír, Steve Kroon - perkusie, bubeník Payton Crossley, dvaja kontrabasisti Ron Carter a Leon Maleson, 2004). Nevedno, či inšpirácia prišla z komerčných projektov ako Paul Desmond Nonet With Don Sebesky Orchestra (1969), kde hral Ron Carter na kontrabase spolu s ďalším kontrabasistom Jerry Jemmottom hity ako napríklad Bridge over Trouble Water (Simon/Garfunkel), ...

Inovátor kontrabasu
Stephen Scott (1969) hral s Ronom Carterom už v roku 1990 v japonskej Yokohame, Payton Crossley na posledných dvoch CD Dear Miles (2007) a Orfeu (1999). Gitaristi a perkusionisti sa striedali v obsadení Ron Carter Quartet. Ron Carter (1937) hrá na tzv. Bass de Jour (North Ea Jazz Festival v Haagu 2008), jeho prvým nástrojom bolo violončelo, potom hral aj na piccolo kontrabas (¾ veľkosť veľkého kontrabasu), nástroj, ktorého pôvod je v bývalom Československu a časť jej výroby prevzali v Nemecku. V roku 1971 používal na ňom hru až na najnižšom C a bol prvým kontrabasistom, ktorý robil niečo také. Potom prešiel na piccolo kontrabas francúzsko-tyrolského pôvodu, vyrobený v roku 1890. Má polovičnú veľkosť korpusu kontrabasu a je ladený o jednu kvartu vyššie ako obvyklý kontrabas v rytmickej sekcii. Kúpil ju v obchode v Cincinnati od výrobcu z New Jersey, ktorý ju vyrobil pre neho. Vyskúšal množstvo rôznych typov kontrabasov, dôležité ale bolo, že jemnosť a spevnosť violončela preniesol do hry kontrabasu.

Trochu ľudskej slabosti
Ron Carter (1937) rád fajčí fajku, má rád pohodu pri jej bafkaní. Aj preto spolupracuje s výrobcami tabakových produktov formou sponzoringu. Nuž, je to muzikant zo starej školy, ktorý si vie užiť život a neublížiť si.