Mechanické automatické hudobné nástroje a možnosti elektroniky v hudbe sa spojili v projekte Orchestrion jazzového gitaristu Pat Methenyho. Dobre propagovaný projekt budil pozornosť zaujímavou históriou od sveta hracích skriniek 19. storočia, verklíkových púťových hodových slávností, cez krčmový orchestrion - predchodcu budúcich music boxov, až po umelecké ambície takého amerického skladateľa, akým je Conlon Nancarrow na samohracom klavíri. Pat Metheny sa ako gitarista zaslúžil o rozvoj jazzrocku a fusion music, priniesol do sveta jazzrocku melodickú prepracovanú frázu, smoothy feeling s využitím posunutia alikvotných tónov v dozvuku technikou „delay“.

Prvé dve skladby odohral Pat Metheny sám na dvoch rôznych gitarách, potom mu priniesli prvý hybridný nástroj, gitaru s pripevnenými ďalšími strunami na korpuse. Nástroj, fungujúci v zásade ako gitara, mal navrchu ďalšie struny, pomocou ktorých Metheny vyludzoval štvrťtóny, zvukovo pripomínajúce japonské koto, na spodku gitary boli struny, imitujúce sound harfy. Potom znova vymenil gitaru a prišla štvrtá skladba s bluesovou témou, kde sa ozval pravidelný tep elektronických bicích, udierajúci len základný beat v 4/4 metre na každú dobu. Odrazu sa pôvodná skica gitarových akordov dostala do sprievodu, technikou loopingu si ju gitarista nahral do pamäti, aby mohol do nej sólovať. Veľmi jemne, tak ako to Metheny vie, melodicky s príležitostnými drobnými rytmickými akcentami. Dovtedy bol priebeh koncertu dobrý, pripomínal staré obsadenia Methenyho v triu alebo v kapele. Avšak to, čo sa tu dialo, „automatický bubeník“ a „slučka“ v pamäti počítača, sme v Bratislave videli ešte počas vystúpenia Urszuli Dudziak a jej vocoderu (1990), keď po prvýkrát predviedla tieto možnosti prakticky v čase objavu tzv. live looping. Táto časť vystúpenie Pat Methenyho ukazovala novú dimenziu umelca, sólový koncert gitaristu. A myslím si, že by si bol vystačil aj sám v duu alebo v triu s hracími skrinkami. Potom však vytiahol oponu za svojím chrbtom a s veľkolepým gestom nám ukázal svoj band – orchestrion. Bicie nástroje, zvončeky, tamburíny, hrkálky a perkusie viseli zo stropu, na ľavej strane bola umiestnená marimba, na pravo xylofón, v pozadí na obecenstvo hľadel akustický klavír, na ktorý som lačne pozerala ako na player piano. Samohrací klavír som videla pred dvadsiatimi rokmi na festivale Varšavská jeseň, keď istý americký teoretik predstavoval dielo Conlona Nancarowa, dva valce vo vnútri mali do svojho korpusu vrezané impulzy skladieb Studies v enormne rýchlom tempe, nahraté v štýle Art Tatuma. Pre človeka bolo fyzicky nemožné niečo také zahrať. Pri výmene valcov zaznela skladba s jednou melódiou v 12 rôznych odlišných tempách naraz, potom hraná v rôznych tóninách naraz. To by dnes zvládol hocijaký počítač, avšak Conlon Nancarrow písal tieto skladby v rokoch 1948-1960. Čakala som, že player piano sa ozve aj na koncerte Pat Methenyho, žiaľ, nestalo sa tak. Škoda! Pat Metheny poňal samohracie skrinky ako sprievodný orchester, do ktorého vstupoval so svojimi improvizačnými sólami. A všetky skladby zneli zvukovo rovnako. Sound bol po celý večer taký, aký je Metheny, milý, detský hravý, čarovný, príjemný, ľubozvučný, pekný a melodický. Dokonca aj booster na gitare sa ozval len raz, v predposlednej skladbe Orchestrion, keď potreboval vygradovať už dosť hlasný sound orchestrionu, aby trochu viac vyfarbil skladbu počas vysokých sopránových tónov fľaškového organu. Neudialo sa nič zvláštne ani v prídavku Soul Search, ktorý bol z nového albumu Orchestrion (január 2010). Pred prídavkom Pat Metheny oslovil aj publikum a povedal, že sa na Slovensko snaží prísť už 30 rokov a keď videl plán svojho turné, povedal si, konečne. Vysvetlil, že skladby na koncerte boli z jeho predchádzajúcich albumov, že ich rôznym spôsobom prepracoval a v jednom prípade spojil dve piesne do jednej väčšej kompozície.

Orchestrion poskytoval prakticky dve rozoznateľné zvukové podoby redukované na malé combo bicích nástrojov – basgitary – klavíra – gitary a veľký big band. Koncert ku koncu pripomínal miestami farebnú cirkusovú atrakciu, vysvietené detské samohrajky v monotónnom zvuku. Neprekážalo by to, keby vopred naprogramovaný priebeh skladieb cez midi nebol Methenyho obmedzoval natoľko v improvizácii, že ho vlastne determinoval v tempe a harmónii. Spontaneita improvizácie a podnety od spoluhráčov tu absentovali a až príliš bolo cítiť, že je všetko vopred pripravené. Miestami to dokonca vyzeralo, že gitarista naháňa zvuk strojov – orchester. Prvé štyri skladby, ktoré odohral ako sólista, zneli rozhodne zaujímavejšie, pretože ako sólujúci umelec mohol vo forme skladby vybočiť z tradičného pôdorysu, to sa však pri tomto ataku všetkých „strojov“ dosť dobre nedalo. Okúzlenie zvukom-hlukom strojov vrátilo cez Methenyho projekt do nového milénia sound bruitistov z 20-tych rokov 20. storočia, Conlon Nancarrow strojom dodal kompozičnú prepracovanosť a ukázal ich možné spojovacie chodníky, interaktívni umelci ukázali ako prepojiť výtvarné umenie vo zvukovej inštalácii (Zwei-Mann-Orchester Mauricia Kagela z roku 1973, kde dvaja hudobníci obsluhujú zvukový objekt prostredníctvom lanových kladkových strojov, súčasťou objektu je diaľkovo riadená harfa, interpreti majú na tele naištalované zvukové zdroje.) Pat Metheny naznačil ako to prepojiť s tematickou improvizáciou. Jeho projekt by bol zaujímavejší, keby bola do vizualizácie vstúpila ruka avantgardného výtvarníka-maliara, keby bol z orchestrionu vyčlenil vždy len jeden nástroj, hral s ním v duu a predstavoval ich postupne spolu so svojím veľkolepým improvizačným umením. Rozmiestnenie nástrojov na dvoch otočných pódiách by rozhodne pomohli publiku nielen počuť, ale aj vidieť. Navyše, ťažko možno odhadnúť, do akej miery boli nástroje riadené elektromechanicky, alebo len elektronicky. Takto zostala idea nedotiahnutá, ale určite nie prehliadnuteľná.