Hlavné mesto našej republiky je ozaj poctené. Sila osobnosti bandleadra a sidmena v jednom, jeho pravý, muzikantský, pokorný a nefalšovaný prejav sa spojili s originalitou a prvotriednym saxofónovým tónom. Pôvodne to mala byť súčasť jednodňového One Day Jazz Festivalu, no nestalo sa tak. Jan Garbarek zo sebou priviedol špičkových hudobníkov, ktorí ,,vyniesli“ sediace publikum na tú istú vlnu širokej palety jazzových štýlov a world music. Sú to: Rainer Brüninghaus, Garbarekov dlhoročný spoluhráč na klávesové nástroje; Yuri Daniel pochádzajúci z Brazílie – basgitara a Trilok Gurtu - indický bubeník a perkusionista.

Šesťdesiattriročný saxofonista má za sebou naozaj mnoho nahratých albumov, či už ako skladateľ a hráč na tenor/soprán saxofóne alebo ako sideman v rôznych projektoch (album Officium s Hilliard Ensemble bol jedným z najpredávanejších v nemeckej nahrávacej spoločnosti ECM). Ako malého chlapca ho hudba veľmi nezaujímala. Zlom nastal až keď v rádiu počul Johna Coltranea. Svoju nahrávaciu kariéru však začína až koncom šesťdesiatych rokov. Známa je jeho spolupráca s klaviristom Keith Jarrettom (albumy Belonging 1974, My Song 1977, ...), na posledných albumoch spolupracoval s bubeníkom Manu Katche, na koncerte v PKO ho zastúpil indický ,,šaman“ Trilok Gurtu.

Hudba Garbarekovho kvarteta, resp. kompozičné pero bandleadra prenieslo divákov do sveta východných kultúr hneď v úvode. Skladba The Tall Tear Trees a efekty v podobe púštneho vetra klaviristu Rainera Brüninghausa sú pekným prototypom štýlového ukotvenia formácie. Schopnosť spojiť široké spektrum štýlov a žánrov v jeden celok nedokáže hocikto bez toho, aby nevznikol ,,guláš“. Základným kameňom popri precítených výkonoch inštrumentalistov sa stáva hra so zvukom, kolorit, efekty – či už tvorené elekronicky z modulov alebo spôsobom hry a následná impresia u diváka. Časté používanie harmonickej stupnice a jej hiatus posúvajú Garbarekovu hudbu stále viac do indických či afrických krajín a taktiež tu cítiť silný vplyv world music. Skladby na bratislavskom koncerte (viaceré zo živého albumu Dresden) sa niesli v podobných formových štruktúrach. Mohli by sme ich prirovnať k hudobnej forme ronda, kedy výrazná téma nastupuje niekoľkokrát a jej nástupy sú striedané iným hudobným materiálom v podobe ďalších dielov. V tomto prípade možno hovoriť o naozaj krásnych, melodických a vyšperkovaných témach Jana Garbareka. Na jednej strane harmonické, niekedy až pop-jazzové hlavné témy s príslušnosťou k monocentrálnemu okruhu, na druhej strane ostatné diely v podobe vedľa seba naskladaných akordov za účelom vytvoriť farebný zvukový efekt bez harmonického smerovania.

Špecifický tón soprán a tenor saxofónu na podklade ťahavých slákov klávesu sa v tejto hudbe dostáva do úplne inej roviny, na akú som zvyknutý. Dramaturgia koncertu bola vystavaná tak, že jednotliví hudobníci mali jeden po druhom iba jedno dlhé sólo v jednej skladbe. Basgitarista Yuri Daniel vsadil na melodickú, flažoletovú tému, čerpajúc z techniky Jaca Pastoriusa. Bezpražcová basgitara sa výborne hodí do celkového soundu skladieb. Ďalším nosným piliérom, ktorý si nezaslúži značku sideman je bubeník Trilok Gurtu. Štvrťhodinové sólo v jeho podaní prekračuje hranice obyčajného obdivu a necháva poslucháča visieť na každom dotyku s bicími nástrojmi a perkusiami. Vo svojom inštrumentári má ozaj bohatú zbierku – od špirálovej činely, vedra naplneného vodou, rôznych afrických a indických hrkálok cez tabla či plechovú nádobu. Prstová technika a využívanie glissánd, to všetko je veľký kumšt a majster z Indie to naozaj vie! Vokálna improvizácia, resp. scat je absolútnym bonbónikom jeho sóla a koncert tak dostáva známku vysokej kvality.

Všetko sa zakončilo standing ovation. Takmer plná sála vypýtala chytľavý prídavok v pop-jazzovom štýle. Z koncertu som odchádzal z pocitom hlbokého hudobného zážitku a duchovného naplnenia. Pre mňa to bol jeden z najsilnejších koncertov aké som v poslednej dobe videl a počul.