Stefon Harris -. vibrafón, Avishai Cohen – trúbka, Miguel Zenón - altsaxofón, Mark Turner - tenorsaxofón, Robin Eubanks- pozauna, Matt Penman - kontrabas, Edward Simon: klavír a Eric Harland - bicie nástroje.

“SFJAZZ Collective” je kapela zo San Francisca, založená organizáciou “SFJAZZ”, ktorá usporadúva koncerty, festivaly, vydáva CD, združuje a podporuje mladých umelcov. Riaditeľ SFJAZZ Randall Kline spolu so saxofonistom Joshua Redmanom dostali nápad založiť big band nezvyčajného obsadenia a zároveň dať do popredia kompozície, namiesto virtuozity. V roku 2004 organizácia vytvorila z mladých jazzových hudobníkov ansámbl. Toto zoskupenie každý rok mierne obmieňa svojich členov a zároveň mení aj repertoár, ktorý je zameraný na velikánov jazzovej hudby. Od svojho založenia si zobrali ako ťažisko nasledujúce mená: Ornette Coleman (2004), John Coltrane (2005), Herbie Hancock (2006), Thelonious Monk (2007), Wayne Shorter (2008), McCoy Tyner (2009) a pre rok 2010 je to Horace Silver (*1928) - americký klavirista a skladateľ.

Na koncerte zaznelo osem známych skladieb (Lonely Woman, Señor Blues, Song for My Father, Peace, Baghdad Blues, Sister Sadie, Cape Verdean Blues, The Lady from Johannesburg), každá aranžovaná jedným členom kapely. Vystúpenie nepozostávalo len zo Silverových kompozícii, zazneli aj vlastné veci, komponované samotnými hráčmi. Už zo začiatku bolo jasné, že pôjde o kvalitný, ale na počúvanie náročný koncert. Celkový priebeh bol dômyselne vystavaný a necelé dve hodiny mi ubehli naozaj rýchlo. Najväčšou výsadou kolektívu je ich obdivuhodná súhra a neustála invencia. Napriek tomu, že každý z hudobníkov je bezpochyby veľká jazzová osobnosť, dokážu sa jeden druhému prispôsobiť. Fungovali ako jeden organizmus, spoločne v dokonalej symbióze. Ak bolo treba, napríklad sólovať, vystúpil člen do popredia, aby ukázal svoju zručnosť. Avšak nekonali sa žiadne dlhotrvajúce sóla. Presne vyčlenený čas donútil premyslieť každú notu. Toto všetko determinovalo fakt, že nemožno povedať, kto hral lepšie alebo horšie. Všetci hrali vynikajúco.

Základom obsadenia bolo trio klavír, bicie nástroje a kontrabas. Táto trojica tvorila jadro a mnohokrát vytvárala protipól ku dychovým nástrojom (ostinato bicie, klavír, kontrabas verzus improvizácie dychov). Zaujímavé a originálne aranžmány boli nosným prvkom, ktorý sa podpísal na atraktívnosti vystúpenia. Pomalé a precítené introdukcie dychovej sekcie využívali moderné harmónie a miestami zasahovali do klasickej hudby. Netradičné pasáže, ako napríklad hrajúca trúbka nasmerovaná do rezonančnej dosky klavíra (čím sa dosahovali rôzne aleatorické prvky), dokazovali novodobú koncepciu a progresívne smerovanie. Jediná prekážka prieniku hudbu ku divákom mohla byť komplikovanosť hrania. Na prvé počutie predstavenie pôsobilo prekomponovane až chaoticky, ale po hlbšej analýze vypláva na povrch jasná logika. Každý z hráčov vedie svoju samostatnú líniu a spolu vytvárajú materiál skladby. Napríklad pri sóle saxofónu sa dá započúvať do basových liniek alebo klavírnych harmónii. Na každom poste sa stále niečo deje a prekvitá svieža invencia. Obdivuhodné je, že nám z toho nevznikne zmätok, ale logická, aj keď komplikovaná štruktúra.

Vo Viedni sa hralo moderne, invenčne a zaujímavo. Spôsobom aký na Slovensku často nevídať. Aj napriek zložitosti skladieb vedeli hráči strhnúť publikum energiou a zapálenosťou. Hral sa kvalitný jazz, ktorý mal srdce. Takejto hudbe chýbalo už len vďačné publikum, ktoré sa bohužiaľ v Konzerthause zíde málokedy.