Libor Šmoldas - gitara, Sam Yahel - klavír, George Mraz - kontrabas, Jeff Ballard - bicie nástroje a Zeurítia - spev.
Libor Šmoldas (*1982, Olomouc), český gitarista a skladateľ. V mladosti, inšpirovaný Charlie Parkerom, začínal s jazzom v pražských jazzových kluboch. Vyštudoval konzervatórium Jaroslava Ježka, odbor jazzová gitara. V roku 2005 získal štipendium na Berklee. Doteraz spolupracoval s menami ako Ondřej Pivec, Lukasz Zyta, Jakub Doležal alebo Tomáš Hobzek. V súčasnej dobre hráva s vlastným kvartetom (Josef Fečo - kontrabas, Tomáš Hobzek - bicie nástroje a Petr Beneš - klavír). Repertoár svojho kvarteta ale odišiel nahrať do Ameriky. V New Yorku vznikla v lete 2009 nahrávka za účasti svetových hudobníkov. Participovali na nej: klavirista Sam Yahel; okrem iného hráva aj s Norah Jones, alebo s Joshua Redmanom, kontrabasista George Mraz, svetová hviezda českého pôvodu a Jeff Ballard, bubeník ktorý už spolupracoval s Pat Methenym, Avishai Cohenom, Chick Coreom, Brad Mehldauom a s množstvom ďalších jazzových hviezd.
Na albume zaznie šesť vlastných kompozícii od Libora Šmoldasa a štyri piesne od Fredericka Loewa z muzikálu My Fair Lady (Get Me To the Church On Time, I Could Have Danced All Night, I´ve Grown Accustomed To Her Face a Wouldn´t It Be Loverly) v inštrumentálnom podaní a špecifických aranžmánoch. Platňa funguje ako jednotný organizmus. Ak si človek v dnešnom uponáhľanom svete nájde hodinu čas, môže si to pustiť ako koncert. Album sa nenahrával dlho, v americkom štúdiu sa pobudlo dva dni, čo je dosť krátko na desať skladieb. Za tento čas sa zaznamenala väčšina materiálu, zvyšok sa dohral v Čechách. Profesionalita sa ale prejavila, takže nepočuť náznak časového nátlaku, nahrávka pôsobí vzdušne a má improvizačný charakter. Negatívum je, že album sa nesie v jednom duchu, povedal by som až stereotypne. Dominuje klasický, "suchý" zvuk gitary, typický pre jazzovú interpretáciu. Štýlovo ide o mainstreamové skladby, miestami doplnené o modernejšie prvky.
Obohatením sa stáva speváčka Zeurítia, ktorá sa predstaví v dvoch skladbách, "Who's Got Rhythm" a "Brazilian Impressions", obe z tvorivej dielne Libora Šmoldasa, ladené do bossa novy. Mimochodom, ide o speváčku - Liborovu manželku, vlastným menom Vendula Šmoldasová. Škoda, že nedostala viac priestoru, mohlo to byť ešte zaujímavejšie. Za najvydarenejšie skladby považujem tie pomalšie, konkrétne "Lydian Blues" (Šmoldas) a " I´ve Grown Accustomed To Her Face" (Loewe). Z oboch cítiť maximálnu pohodu a radosť z hrania. Kapela je zladená a nepočuť žiadne ťažkosti v spolupráci. Tak trochu mi vyčnieval klavirista Sam Yahel, ktorého sóla boli naozaj prepracované a invenčne predčili aj samého Šmoldasa. Ale Libor má pred sebou ešte celú hudobnú kariéru a momentálne mu pribudol do diskografie jeho druhý autorský album. Čas ukáže, či svoj talent zúročí. Lebo potenciál na to má, treba nájsť už len cestu.
