Walter Maynard Ferguson (* 4.5.1928 v Kanade,Quebec – zomrel 23.8.2006 v Kalifornii), bol svetoznámy vynikajúci sólový jazzový trúbkár (ale ako multiinštrumentalista hral vynikajúco aj na saxofóne, ventilovom trombóne, husliach, klavíri a.i.), kapelník a skladateľ. Bol neuveriteľne činný hudobník – za svoj celoživotný prínos pre hudbu bol uvedený do kanadskej siene slávy. Narodil sa v rodine hudobníkov, ako štvorročný sa začal učiť na klavíri a husliach. Ako deväťročného ho očarila trúbka – a ako trinásťročné “zázračné” dieťa, už hral trúbkové koncerty s rozhlasovým orchestrom. Už počas štúdií hudby dostával ponuky od mnohých kapelníkov aj z USA. V roku 1948 sa presťahoval do USA, hral vo viacerých orchestroch, no prelomové bolo jeho prijatie do slávneho big bandu Stan Kentona v roku 1949. Hral v plnom nasadení celý svoj život a s koncertnými orchestrami precestoval celý svet. Ten hudobný svet fascinoval intonačne presnou hrou aj – až v neskutočných výškach. Hovorilo sa, že Maynard Ferguson má až nadprirodzenú anatomickú a funkčnú schopnosť svalstva úst… Ale dychári vedia, že pravda bude určite oveľa prozaickejšia…!
Na nahrávke albumu z roku 1955 (v LA, USA), hrá Maynard Ferguson spolu so svojim oktetom, v ktorom hrali: Maynard Ferguson - trúbka, bas-trúbka a ventilový trombón, Conte Candoli – trúbka, Milt Bernhart – trombón, Herb Geller - altsaxofón, Georgie Auld – tenorsaxofón, Bob Gordon – barytónsaxofón, Ian Bernhard – klavír, Red Callender – kontrabas a Shelly Manne – bicie nástroje. Nahraté sú tu skladby: Autumn Leaves (J.Mercer/J.Kosma), a : Finger Snappin´ , My New Flame, Inter-Space, 20, Rue De Madrid, Super-G, What Was Her Name?, Yeah (skladby všetky od Billa Holmana).
Pamätám sa na hviezdny „pojem“ Maynarda Fergusona, ktorý ma z nahrávok už v rokoch 1950- 1955 uchvátil úžasnou hrou v trúbkárskych stratosférických výškach. Potom som ho mal asi 2-3 krát možnosť vidieť a počuť aj na živých koncertoch s jeho big bandom – no a to bola zakaždým dychvyrážajúca „jazda“! Myslím, že jeho tón, nátisk a prednes boli a stále sú určite idolmi a vzormi všetkých trúbkárov, najmä big bandových výškárov. Dnes počujem veľa spoločného najmä napríklad u Arthura Sandovala. Na tomto albume mi trochu chýba z potencie a schopností Maynarda Fergusona, ale preto, že tak je koncipovaný tento album – inak s výborným a krásne swingujúcim orchestrom s výbornými sólami - kde Ferguson zámerne nesvieti príliš vysoko nad ostatnými klegami.
