Ahmad Jamal - klavír, James Cammack - kontrabas, Manolo Badrena - perkusie a Herlin Riley - bicie nástroje.

Počas koncertu Ahmada Jamala som si pripadal ako malé dieťa. Predstavte si to a preneste sa do detského veku. Dostanete novú hračku, po ktorej ste dlho túžili. Veľmi ste ju chceli, ale prakticky ste ju nepoznali. Necháte sa viesť a spoznávate nové možnosti. A na tvári máte úsmev. Niečo podobné som zažil - pri hudbe Ahmada Jamala.

Musím sa priznať, na koncert som išiel mierne skepticky. Po negatívnych skúsenostiach s veľkými hviezdami (Keith Jarret - Paríž 2007, Maceo Parker - Viedeň 2008, Pat Metheny - Bratislava 2010) som už nemal veľké očakávania. Keď som si navyše uvedomil, že Ahmad Jamal má skoro 80 rokov, dostal som väčšie obavy. Ono hrať v takom veku je už dosť problém. A nielen fyzický. Nájsť ešte invenciu a radosť z hrania je pre drvivú väčšinu hráčov pritvrdý oriešok.

Neviem ako to tí veľkí hudobníci robia, keď s príchodom na pódium pochopíte, že prišla osobnosť. Zažil som to dva krát v Paríži (Jarrett, Zimerman) a teraz sa mi to stalo pri Jamalovi. Jeho 80-ročné telo už chodí síce ťažšie, ale akonáhle sadne za klavír, omladne o pár desiatok rokov. Hneď zo začiatku bolo zaujímavé sledovať Jamalovu gestikuláciu. Rukami naznačoval nástupy tém alebo zmeny v skladbe. Pri každom sóle ukázal na hudobníka, čo využíval aj neplánovane, napríklad ak sa mu zažiadalo sólo daného nástroja. Dirigoval si kapelu do takej maličkosti, že ešte aj dĺžka trvania sól spoluhráčov bola v jeho réžii. Asi v prvej tretine som pochopil smer respektíve štýl hrania celej kapely. A veľmi ma to potešilo, lebo sa nedržali tradičného mainstreamu. Kapela, na čele s Jamalom, namiešala magický koktail, pričom jeho zloženie bolo dosť netradičné, dalo by sa povedať novátorské. Strácala sa tematickosť a rozbíjala sa tradičná štruktúra (téma - sóla - téma). Počas skladieb sa striedali útržky témy (mnohokrát veľmi jednoduchej a melodickej), plochy improvizačné a rytmické patterny. Zmeny sa diali okamžite a divák zažil náhle premeny nálad. Rytmika bola podľa mňa najdôležitejší element. Niekedy na pozadí plynulo snáď päť - šesť rytmických liniek. Celý koncert sa dali počúvať nové a nové rytmické modely, či už perkusívne, klavírne alebo bicie. Ale jedinečnosť koncertu tkvela v inom. V kapele. Boli geniálne zohraní, spolupracovali, vedeli sa prispôsobili, raz boli draví, inokedy hraví. Boli ako jeden organizmus. Najhlavnejšie bolo, že im nechýbala radosť z hrania. Energia, ktorá išla z pódia, ma zachytila a mal som chuť spoločne s hudobníkmi zdielať ich nálady. Bolo až neuveriteľné, ako sa 80-ročný pán dokáže nechať strhnúť hudbou. Tento fakt bol najkrajší. Spojili sa 80-ročné skúsenosti so zapálenosťou mladíka, ktorý sa chystá dobyť svet. Hráči sa na pódiu jednoducho zabávali.

Nehralo sa najrýchlejšie, najsilnejšie a ani najkomplikovanejšie. Hralo sa pre radosť. Pre radosť hudobníkov, pre radosť publika. Nechal som sa viesť hudbou a objavil som nové, doteraz nepoznané dimenzie. Ďakujem, Jamal! A mimochodom. Mnohokrát som sa pristihol, že sa usmievam. Lebo správna hudba vie naozaj potešiť.

A kto je Ahmad Jamal ? Narodený 2. júla 1930. Jazzový klavirista, skladateľ, aranžér. Vlastným menom Frederick "Fritz" Russell Jones. V roku 1952, po prechode na islam, si zmenil meno na súčasné. Hudobník, ktorý disponuje vlastným štýlom a smerovaním. Jeho osoba bola dokonca aj pre Milesa Davisa veľkou inšpiráciou (Jazz Lexikon, Martin Kunzler, Reinbek 2002, S. 609).